Bojím sa krvilačných upírov. Aj tých zvieracích. Pritom sú to stvorenia, ktoré by nám mohli byť ­vzorom ľudskosti.

Mala som tak sedem-osem rokov, keď som nepovšimnutá dospelými na nejakej rodinnej oslave, kde robil kulisu zapnutý televízor, videla Upíra z Nosferatu. Toho nemého, z roku 1922, ktorý napriek veku nestratil nič na hrôze a pôsobivosti. Rozhodne to nebol film pre malé decko. Celé roky potom som nedokázala spávať pri otvorenom okne, bála som sa ísť v noci na záchod a v podstate dodnes sa v tmavej uličke bojím viac všelijakých hororových kreatúr ako reálnych násilníkov. Samozrejme, že sa bojím aj tých skutočných zvieracích upírov, hoci netopiere z čeľade upírovitých lietajú len v Južnej Amerike.

A práve o nich som sa nedávno dočítala niečo veľmi prekvapivé. Malé chlpaté a ušaté upírie netopiere (Desmodus rotundus) po nociach vyciciavajú dobytok, ale nepohrdnú vraj ani bezbranným dieťaťom či spiacim človekom. Síce z neho po uhryznutí nespravia ďalšieho upíra, ale môžu ho nakaziť celou škálou odporných chorôb. To, samozrejme, nie je nič prekvapivé. Prekvapivé je ich kolegiálne správanie v rámci vlastnej skupiny. Teda konkrétne správanie samičiek netopiera. Tie, ktoré sa vrátia do domovskej jaskyne z úspešného nočného lovu, časť krvi vyvrátia. Nie preto, že by boli spité krvou, alebo sa prežrali, aj keď sa vraj stáva, že niektoré sa pri stáde nažerú do prasknutia a domov sa musia doslova doplaziť. V každom prípade toto obžerstvo nie je hriech, naopak. Samičky chcú doniesť čo najviac potravy pre svoje mláďatá, ktoré sú na nich závislé až deväť mesiacov. Lenže popri mládeži umožnia najesť sa aj kamoškám, ktoré nemali v tú noc rovnaké šťastie a nenašli nič pod zub. Čo sa javí ako nezištné pomáhanie, je v skutočnosti šikovná evolučná stratégia, ako lepšie prežiť. Pretože upírovi stačí hladovať 70 hodín a je po ňom. Musia si pomáhať. Dnes pomôžem ja tebe, zajtra ty mne. A to treba brať doslovne, pretože pri dlhodobom pozorovaní sa zistilo, že ak niektorá upírka zažila hlad a pomohli jej, nabudúce je oveľa ochotnejšia pomáhať. Naopak sebeckým upírkam, ktoré sa dlhodobo s nikým nedelia, tým ostatné pomôcť odmietajú. Ale najprv to skúšajú po dobrom, keď je spočiatku niektorá škrob, správajú sa k nej istú dobu štedro a nezištne ju nakŕmia, keď je v núdzi. Jednoducho upírky sú dobré kamošky a pracujú na svojich vzťahoch a ich náprave dlhodobo. Dosť sa im to vypláca. Samci, ktorí sa o krv nikdy nedelia, ani medzi sebou, ani so samičkami, sa dožívajú maximálne 8 rokov. Držia sa hesla, keď je zle, bojuj, alebo uleť. Samičky sa v strese obracajú na priateľky a dožívajú sa až 18 rokov.

Nevdojak mi toto ich správanie pripomenulo jednu historku mojej starej mamy z druhej svetovej vojny. Z Levíc bola aj so synom, mojím otcom, evakuovaná kamsi na vidiek spoločne s rodinou svojej švagrinej. Najprv konzumovali potravinové zásoby mojej babky, lebo jej vrece bolo vraj viac na kraji. Švagriná z neho brala ako zo svojho, keď však môj otec, v tom čase neustále hladný deväťročný šarvanec, dostal menej ako jeho bratranci a poprosil o prídavok, švagriná na neho vytiahla maďarské príslovie: Több nap, mint kolbász, Pista! Teda, viacej je dní ako klobás, Števko. Do smrti jej to moja stará mama nezabudla a ja som si ako dieťa tú historku veľakrát vypočula. To však nebol jej koniec. O pár dní vysvitlo, že v susednom ruskom vojenskom tábore je aj babkin otec, krajčír, ktorý nemal núdzu o prácu a ani o plácu v naturáliách. Hneď bolo viacej klobás ako dní. Moja stará mama sa ku švagrinej a jej deťom zachovala ako vyššie spomínané altruistické upírky. Podelila sa. Neviem, či to na švagrinú nejako výchovne zapôsobilo, ale vojnu všetci šťastne prežili.

Upírkam sa altruizmus opláca. Tie, ktoré už predtým nakŕmili iné, majú v čase núdze oveľa viac jedla od viacerých darkýň. Ktovie, ako prišli na to, že dobré sociálne vzťahy sú poistkou do budúcnosti. Ktovie, či si to vôbec uvedomujú. V každom prípade, my ľudia si to uvedomiť vieme. Niekedy by sme mohli byť viac upírmi ako ľuďmi. Lebo krv je krv a deliť sa je vec prežitia.