LEKÁR MUSÍ V MISII RÁTAŤ S OBROVSKÝM CHAOSOM A MULTITASKINGOM – ROZHOVOR S MARTINOM BANDŽÁKOM

Article image


V apríli a v máji zabili dve zemetrasenia v Nepále viac než 8 000 ľudí a zasiahli do životov miliónov ďalších. Priamo na mieste nešťastia pôsobí slovenská humanitárna organizácia Magna Deti v Núdzi. Organizáciu založil a vedie fotograf a humanitárny pracovník v jednej osobe, Martin Bandžák, s ktorým sme sa rozprávali nielen o situácii v Nepále, ale aj o humanitárnej práci ako takej.

Spomínate si ešte na to, ako ste sa dopočuli o zemetrasení v Nepále? Kde ste vtedy boli a kedy ste do postihnutej oblasti vycestovali?

Keď 25. apríla vypuklo prvé zemetrasenie, bol som na misii v Južnom Sudáne. Hneď na druhý deň sme sa tam rozhodli zahájiť misiu. Cez našu centrálu a databázu sme sa spojili s našimi súčasnými aj bývalými pracovníkmi a zisťovali sme, kto by mohol do Nepálu odísť. Začali sme komunikovať so zahraničnými partnermi a vyhlásili sme verejnú zbierku. Ja osobne som tam vycestoval až tesne po druhom zemetrasení, ktoré prišlo po necelých troch týždňoch.

Koľko a akých humanitárnych pracovníkov teda MAGNA vyslala po prvom zemetrasení?

V prvej vlne sme vyslali dvoch pracovníkov – Karin zo Slovenska, ktorá s nami pôsobila päť rokov v Kambodži a v roku 2013 bola zhodou okolností na pobyte v Nepále, takže poznala prostredie a druhým vyslaným bol náš indický kolega – psychosociálny špecialista, ktorý s nami spolupracoval päť rokov na humanitárnom projekte na pomoc obetiam tsunami. Neskôr sa počet MAGNA pracovníkov priamo v Nepále ustálil na 63.

Čo predchádza tomu, že vôbec niekto z MAGNY na postihnuté miesto vycestuje?

Ako som spomínal, máme vlastnú databázu ľudí. Sú v nej humanitárni pracovníci, ktorí sú aktuálne na misiách. Keď sa stane nejaká katastrofa, ktorá sa odohrá v blízkosti už prebiehajúcej misie, obyčajne vysielame človeka, ktorý je najbližšie – je to logisticky najefektívnejšie. Platilo to aj v Nepále, keď sme bezprostredne po prvom zemetrasení vyslali na miesto nešťastia spomínaného kolegu z Indie. Popri tom sa v databáze vyhľadávajú a oslovujú ľudia, ktorí s nami v minulosti spolupracovali, alebo sú v tzv. čakajúcej databáze. Ľudí, ktorí s nami predtým nespolupracovali, však v žiadnom prípade neposielame samostatne.

Aké kroky podnikáte v takýchto situáciách ako prvé?

To záleží od toho, kde sa to stane. Konkrétne v Nepále MAGNA nikdy predtým nebola, takže sme sa zaregistrovali u medzinárodných partnerov a následne sa vyhodnotilo, kde bude kto pracovať. Samozrejme, hneď po pricestovaní prídete na ministerstvo zdravotníctva, ktoré obyčajne veľmi nefunguje a snažíte sa získať čo najviac dát. Na základe informácií od partnerov a miestnych zdrojov potom vyhodnotíte, kde je tá pomoc najviac potrebná. Čo sa týka Nepálu, MAGNA sa rozhodla zasiahnuť v horskom okrese Sindhupalčok, ktorý patrí k najviac postihnutým regiónom. Pôsobíme tam v 3 dedinách a 27 osadách. Na začiatku je to obyčajne totálny chaos. Úplne prvá pomoc spočíva v distribúcii jedla a hygienických balíčkov – podľa toho, kde sme. V Nepále chýbali práve hygienické potreby. To trvá zhruba týždeň a počas toho sa snažíte ešte viac zorientovať. Až potom prichádza na rad poskytovanie zdravotníckej a psychosociálnej pomoci.

V Nepále vraj pomerne dlho trvalo, kým úrady schválili spaľovanie tiel obetí. Čo ste dovtedy s nahromadenými telami robili? Ako v takých prípadoch zabezpečujete, aby sa nešírili rôzne infekcie a nákazy?

My sme s telami nerobili nič, to bolo úlohou miestnych inštitúcií. My sme – podobne ako iné zdravotnícke organizácie – monitorovali šírenie infekcií prostredníctvom zasielania denných záznamov vyskytnutých nákaz a ochorení, aby sa v prípade ich rozšírenia dalo nákazu okamžite lokalizovať a zasiahnuť. V Nepále sme sa najviac obávali prepuknutia cholery, keďže je tam s ňou historický problém. K tomu našťastie nedošlo. Zaznamenali sme len jeden prípad, ktorý sme okamžite lokalizovali. Okrem toho prebehlo preventívne očkovanie a školenie obyvateľstva, ako sa nákaze vyhnúť, prípadne zabrániť jej šíreniu. MAGNA nielen školila, ale aj distribuovala hygienické balíčky.

UNICEF vtedy informovalo aj o riziku rozšírenia infekčnej hnačky...

Áno, to bolo, prípady infekčnej hnačky sme liečili priamo v našich stanových zdravotných zariadeniach. V Nepále sa vyskytli aj prípady s tetanom, keďže ten bol endemický aj pred zemetrasením. Títo pacienti boli referovaní a následne hospitalizovaní na infekčnom oddelení v Káthmandu.

Treba pred vycestovaním riešiť nejaké papierovačky ako vybavenie víz alebo súhlas so stanovým táborom? Majú vôbec humanitárni pracovníci nejaké výhody?

No, tých papierovačiek je dosť. Keď krajina vyžaduje víza, čo väčšinou vyžaduje, obyčajne si ich viete kúpiť na letisku alebo na ambasáde. V niektorých nestabilných krajinách s neštandardnými podmienkami – ako Kongo alebo Južný Sudán – je dosť náročné dostať sa do krajiny hneď. Avšak keď tam zostávame dlhšie, podpisujeme dlhodobé zmluvy či memorandá s miestnym ministerstvom zdravotníctva alebo zahraničných vecí. Takáto zmluva nás v danej krajine oprávňuje pracovať, to znamená, že na základe tohto papiera vieme do krajiny dopraviť humanitárnu pomoc – či už pracovníka alebo materiál.

Ako by ste opísali atmosféru v Nepále po druhom zemetrasení, bezprostredne po prílete na letisko v Káthmandu?

Myslím si, že to tam bolo ešte horšie než po prvom zemetrasení. Tí, čo prežili prvé zemetrasenie, sa už pomaly začínali dostávať do normálu. Konečne sa prestávali báť spať alebo hoci len sprchovať vo vnútri a práve vtedy prišlo druhé zemetrasenie, ktoré ich vrátilo späť a ešte oveľa ďalej. Do dnešného dňa spia všetci vonku, dokonca aj tí, ktorým domy nespadli. Tá trauma je obrovská. Ťažko sa to opisuje a porovnáva s inými krajinami, pretože si nepamätám, že by niekde prišli dve takto silné zemetrasenia. V modernej histórii to vraj ani nebolo. Vďaka tomu druhému zemetraseniu to tam bude ešte nadlho. Nehovoriac o tom, že okrem 2 veľkých zemetrasení tam bolo vyše 200 ďalších menších, ktoré mali skôr psychologický efekt. Na začiatku sme skoro vôbec nespali.

Tí, čo prežili prvé zemetrasenie, sa už pomaly začínali dostávať do normálu. Konečne sa prestávali báť spať alebo hoci len sprchovať vo vnútri a práve vtedy prišlo druhé zemetrasenie, ktoré ich vrátilo späť a ešte oveľa ďalej.

Ako sa ľudia v takýchto situáciách správajú? Majú väčšie sklony k solidarite, alebo – naopak – hrozia násilnosti, rabovanie?

To sa líši od krajiny ku krajine. Na Filipínach sme boli napríklad veľmi prekvapení solidaritou miestnych ľudí, ktorí nám dali zadarmo sklad, zadarmo nám pomáhali baliť hygienické balíčky, požičali nám auto. Je to dané aj tým, že Filipíny nie sú obzvlášť chudobná krajina a tí ľudia tam takpovediac majú z čoho dať. Opačná situácia bola na Haiti, kde je extrémna chudoba. Tam to bolo naozaj nebezpečné, nastali tam rabovania a dokonca aj zabíjanie. Čo sa týka Nepálu, to je veľmi mierumilovná krajina, takže tam k ničomu podobnému nedošlo. Tá solidarita je tam veľká, hlavne čo sa týka pomoci z hlavného mesta Káthmandu do horských oblastí. Vyplýva to aj z toho, že v minulosti kvôli nepriaznivej politickej situácii mnoho ľudí migrovalo z horských dedín pri hraniciach s Čínou do hlavného mesta a práve títo ľudia dnes majú v zasiahnutých oblastiach vzdialených príbuzných.

Mali sme prípad ženy, ktorú náš tím našiel sedieť na ruinách so zakrvavenými rukami po tom, ako sa snažila vyhrabať z ruín svoje 4 deti. Nepodarilo sa jej to. Bola vo veľmi zlom psychickom stave. Nevedela povedať nič o tom, čo sa stalo, pretože to jednoducho vytesnila.

Medzi pacientmi ste mali určite aj takých, ktorých vytiahli z ruín. Je vôbec možné zovšeobecniť správanie takýchto ľudí bezprostredne po nešťastí?

Niektorí z našich pacientov boli skutočne nájdení v ruinách, iní sa z ruín snažili dostať svojich rodinných príslušníkov, žiaľ, často neúspešne. Pacienti, ktorí prežijú také stresujúce situácie sú v prvom momente v šoku, často nerozprávajú, stratia pojem o čase a o mieste, na ktorom sa nachádzajú, prípadne úplne zabudnú, kto sú. Títo pacienti zväčša neprídu do zdravotníckeho zariadenia sami, ako je to v prípade bežných ochorení, takže ich treba vyhľadávať v teréne. Mali sme prípad ženy, ktorú náš tím našiel sedieť na ruinách so zakrvavenými rukami po tom, ako sa snažila vyhrabať z ruín svoje 4 deti. Nepodarilo sa jej to. Bola vo veľmi zlom psychickom stave. Nevedela povedať nič o tom, čo sa stalo, pretože to jednoducho vytesnila. V prvých dňoch si neuvedomovala, že jej deti už nežijú.

Ako ste – aj v tomto prípade – poskytovali psychosociálnu pomoc, keďže miestni pravdepodobne poznajú zväčša iba vlastný jazyk?

To je jednoduché. Princípom našej činnosti je spolupráca s lokálnymi pracovníkmi, ktorí tvoria okolo 90 % nášho tímu. To znamená, že v rámci každého projektu sa regrutujú miestni lekári, špecialisti, zdravotníci, psychosociálni pracovníci... Z týchto ľudí sa vytrénuje lokálny personál, sú to však riadni MAGNA pracovníci s platom primeraným pracovnej pozícii v danej krajine. Lokálni zamestnanci sú teda vytrénovaní našimi špecialistami, ktorí ich potom denne supervizujú. Máme dlhoročné know-how a neustále upravujeme guideliny na tréning lokálnych pracovníkov tak, aby tú zdravotnícku, psychosociálnu a materiálnu pomoc mohli poskytovať aj po našom odchode. Bez miestnych zamestnancov si to neviem predstaviť. Už len kvôli jazykovej bariére, na ktorú ste sa pýtali.

A ako je to s lekármi zo Slovenska, ktorí sa rozhodnú „dobrovoľníčiť“? Čo zabezpečujete im?

MAGNA zabezpečuje dobrovoľníkom dopravu, stravu a ubytovanie v mieste pobytu, očkovanie a poistenie. Zväčša ide o krátkodobé vyslania v rámci humanitárnych katastrof ako v prípade Nepálu, hoci tam sme lekára zo Slovenska nemali. 

V čom je zdravotná starostlivosť poskytovaná v krízových oblastiach iná než napríklad na Slovensku? S čím musí lekár z bežnej ambulancie rátať pri prechode do náročnejších podmienok?

Lekár musí rátať najmä s obrovským chaosom. Na Haiti sme mali chirurgov, ktorí pôsobia v bratislavských nemocniciach – pre tých ľudí bola práca v krízovej situácii absolútnou novinkou. Hlavne ten chaos a multitasking na každej úrovni. Nikto tam nerobí iba jednu vec. Keď ide chirurg operovať, nenájde tam pripravený stôl ako v Bratislave – tu je všetko o jednom či dvoch ľudoch. Lekár je súčasťou plánovania, trénovania nových pracovníkov, logistickej prípravy, objednávania liekov a zdravotníckeho materiálu. Okrem toho musí denne komunikovať a spolupracovať s miestnymi, čo je na jednej strane obohacujúce, ale neraz veľmi stresujúce. Nečudo, že psychosociálnu pomoc potrebujú často aj naši zamestnanci. Ďalšia vec, s ktorou musí lekár počítať je bývanie v stane a spánok na jednoduchej posteli.

A čo psychická odolnosť?

To určite tiež. Predstavte si nepálske dieťa, ktoré prišlo o celú rodinu alebo starého človeka, ktorý ostal úplne sám, navyše bez domova a jedla. To sú reálne ľudské príbehy. K tomu sa musíte vysporiadať s radom ďalších vecí, ktoré sa často nedajú dopredu odhadnúť. V Nepále to bol napríklad aj problém obchodovania s deťmi. Zachránili sme napríklad mladé dievča, ktoré chceli na ďalší deň uniesť cez hranice do Indie.

Dá sa vopred odhadnúť, či má daný lekár na to, aby vycestoval a zvládol svoju úlohu? 

Samozrejme, do istej miery sa to odhadnúť dá. Ak sa nejaký lekár zo Slovenska dobrovoľne prihlási, pred vycestovaním musí prejsť výberovým konaním a špeciálnym jednodňovým brífingom, na ktorom sa naučí pohybovať v teréne a podobne. Nikdy do terénu nepošleme človeka, ktorého nepoznáme a nespĺňa isté podmienky. Nováčik je však na misii vždy s niekým, kto už v minulosti v nejakom projekte pôsobil.

Aké boli v Nepále podmienky na poskytovanie zdravotníckej pomoci, keďže nemocnice boli, pravdepodobne, zničené?

Zdravotné centrá sme založili pred miestnymi nemocnicami, ktoré sú nefunkčné, čo znamená, že padli úplne alebo sú ťažko poškodené. Lokalizácia pred pôvodnými nemocnicami má viacero výhod – môžu tam byť napríklad zásoby nepoužitého zdravotníckeho materiálu, nehovoriac o tom, že miestni sú v danej oblasti naučení chodiť do nemocnice na nejaké konkrétne miesto. Ak by sme zdravotné centrá zakladali na neznámych miestach, vytvorili by sme ešte väčší chaos. Väčšinou budujeme stanové strediská a tak to bolo aj v Nepále.

Čím sú stanové strediská štandardne vybavené?

Zatiaľ nemáme kapacity na to, aby sme poskytovali lôžkovú časť, to znamená, že ide o akési improvizované ambulancie. Je tam nejaký stôl pre lekára, čakáreň pozostávajúca z drevených lavíc alebo diek na zemi, pitná voda, voda na hygienu a všetky základné potreby naskladané v jednom rohu. Po určitom čase vytvoríme vlastný sklad, ktorý nie je príliš veľký, keďže ambulantný materiál dopĺňame na týždennej báze. V oblastiach, kde monitorujeme podvýživu, nechýba váha na váženie detí. Tie ambulancie sú, samozrejme, mobilné, čo znamená, že z nich pešo, autom alebo na motorkách vyrážajú tímy do komunít a liečia doslova pod stromom. Ťažšie prípady z terénu presúvame práve do nášho ambulantného strediska a prípady, ktoré nevieme liečiť, referujeme na partnerské organizácie alebo miestne ministerstvo zdravotníctva. V stanoch však, samozrejme, vieme zabezpečiť pôrody, čo je v súčasnom Nepále realitou. Niekoľko detí sa nám už narodilo. Vďaka pravidelným mítingom s partnerskými organizáciami presne vieme, kam máme referovať napríklad ťažký psychiatrický prípad, ktorý potrebuje farmakologickú liečbu alebo hospitalizáciu.

Okrem toho, že sa venujete humanitárnej činnosti, na postihnutých miestach aj fotíte a v roku 2010 ste sa stali víťazom elitnej súťaže Czech Press Photo s veľmi silnou fotografiou zraneného dievčatka z Haiti, ktoré vtedy postihlo zemetrasenie. Na čo ste mysleli, keď ste ho fotili?

To dievčatko som fotil v haitskej nemocnici, takže v takom provizórnom prostredí. Pamätám si, že keď som ju fotil, bolo to pre mňa veľmi silné. Sedela v malej miestnosti s prelepeným okom a úplne opustená. Civela na jedno miesto a ani počas fotenia neuhla pohľadom. V takýchto momentoch myslím na to, že každá fotka má byť nielen dokumentárna, ale aj emocionálna. Inými slovami, mala by byť svedectvom. Pretože bez svedectva pomoc nepríde. Práve preto som sa foteniu začal venovať, aby som upozornil na utrpenie vo svete. Samozrejme, jedna fotografia asi svet nezmení, ale minimálne nám pomáha komunikovať to, čo robíme – to je veľmi dôležité.

Haiti i Nepál mali, našťastie, mediálnej pozornosti dosť. 
Je to tak vždy?

Bohužiaľ nie. Znie to zvláštne, ale katastrofy či konflikty musia byť pre svetové médiá niečím zaujímavé, špecifické, senzačné. Spomínaný Nepál bol síce mediálne veľmi dobre pokrytý, ale nebyť toho druhého zemetrasenia, asi by v médiách nebol takmer vôbec. Finančné prostriedky, ktoré sme vyzbierali po prvom zemetrasení, boli minimálne. Médiá a verejnosť ožili až po ďalšom silnom otrase. Sú tu však aj úplne zabudnuté konflikty. Napríklad také Kongo – nejaká pomoc a prostriedky idú iba na východ územia a zvyšných 90 % krajiny je v totálnom marazme, ale pokiaľ sa tam vyslovene nestrieľa, tak to médiá nezaujíma. Nezaujíma ich už ani Južný Sudán, pritom v decembri 2013, keď v Sudáne nastal prevrat, vznikli tam obrovské utečenecké tábory, je tam problém s bezpečnosťou, prepadávajú sa auta, ľudia žijú v hrozných podmienkach. To isté platí o štátoch Niger a Burundi. Bohužiaľ, zdá sa, že téma Afrika je už pre médiá aj ich publikum otrepaná.

Keď ide chirurg operovať, nenájde tam pripravený stôl ako v Bratislave – tu je všetko o jednom či dvoch ľudoch.

Prečo ste sa vlastne v roku 2001 rozhodli založiť MAGNU a čo je dnes v organizácii náplňou vašej práce?

Jednoducho povedané, chcel som viac pomáhať. Uvedomil som si, že fotenie nešťastia nestačí, treba urobiť viac. A tak sme v roku 2001 spolu s Denisou Augustínovou, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou, založili MAGNU. Naším cieľom bolo pomáhať deťom v núdzi na celom svete. Odvtedy sa tomu venujem naplno 24 hodín denne, ale ani to často nestačí. Naša prvá misia začala v roku 2002 v Kambodži, kde sme otvorili kliniku na liečbu HIV pozitívnych detí. Postupne sme sa začali venovať aj prevencii a poskytovaniu psychosociálnej pomoci HIV pozitívnym pacientom. Dnes je MAGNA lídrom v liečení HIV pozitívnych detí a adolescentov nielen v Kambodži, ale aj v iných krajinách, kde pôsobíme. Práve podľa nás sa z veľkej časti nastavujú národné guideliny, keďže sme za tie roky nazbierali obrovské množstvo dát a skúseností. Čo sa týka mojich úloh v MAGNE, od roku 2002 vediem spomínaný projekt v Kambodži. Dlhé roky sa tam venujeme aj podvýžive, to znamená, že monitorujeme stav v oblasti a cez malé zdravotné centrá poskytujeme ťažko podvyživeným deťom terapeutickú stravu, respektíve ich referujeme do veľkých nemocníc. Čo sa týka ešte Kambodže, práve teraz spúšťame na severe krajiny nový projekt na zníženie úmrtnosti novonarodených detí, keďže v danej oblasti vládnu silné tradície a rôzne povery a mnoho detí sa tam rodí mimo zdravotníckych zariadení. Okrem toho koordinujem veľké humanitárne katastrofy – či už priamo na mieste, z Kambodže alebo zo Slovenska, ale krátkodobo som prítomný na každom projekte. To znamená, že na Slovensku trávim maximálne 2 týždne v roku. Okrem toho mám na starosti MAGNU ako celok.

Keď vám donesú umierajúce podvyživené dieťa a o dva mesiace ho vidíte behať, to je úžasný pocit. Práve vďaka tomu, čo robíme – a výsledky ukazujú, že to robíme správne – sa dokážem vyrovnať s krutými 
osudmi detí.

Kde okrem Kambodže ešte MAGNA pôsobí dlhodobo?

Dlhodobé projekty máme aktuálne v Južnom Sudáne, v Kongu, v Barme. V minulosti to boli aj Keňa, Nikaragua, Vietnam, India a už spomínané Haiti alebo Filipíny.

Okrem Haiti ste pôsobili aj v Nikarague. V čom sa líšia špecifiká pomoci v Afrike a v Strednej Amerike?

Tie rozdiely sú obrovské. V afrických krajinách ako Južný Sudán a Kongo v rámci nemocníc prakticky nič nefunguje a ľudia tam sú veľmi otrlí. Nevzrušuje ich, že niekto práve doniesol umierajúce dieťa, pretože keď zúri vojna, vidia to denne. Potom reagujú ťažkopádnejšie a spolupráca s nimi je v tomto zmysle zložitá. Samozrejme, nesmiete sa tým nechať rozhodiť a rozčuľovať sa. Tí ľudia totiž nič iné nepoznajú. Afričanov teda musíte v prvom rade motivovať. V Strednej Amerike zasa pracovníkov motivovať nemusíte, tá ľudskosť je tam veľmi živá, majú však iné problémy. Veľmi lipnú na zemi, ktorú tam skupujú nadnárodné spoločnosti. A politický systém to podporuje. Ak chcete miestnych ľudí naučiť chodiť do nemocnice, musíte tieto ich problémy poznať a chápať. Aj keď ste zdravotník, ktorý s politikou nemá nič spoločné. 

MAGNA pomáha hlavne deťom. Ako sa vyrovnávate s často krutými osudmi tých najmenších a najbezbrannejších? Je to vôbec možné?

Samozrejme, mám pred očami každý jeden osud. Keď vám umrie v náručí HIV pozitívne dieťa, na to nikdy nezabudnete. Na druhej strane, ako ten posledný distribútor pomoci každý deň vidím, ako veľmi tým ľuďom pomáhame. Keď vám donesú umierajúce podvyživené dieťa a o dva mesiace ho vidíte behať, to je úžasný pocit. Práve vďaka tomu, čo robíme – a výsledky ukazujú, že to robíme správne –sa dokážem vyrovnať s krutými osudmi detí. Keď si predstavím, že by som iba fotil a nemal by som za sebou organizáciu, bol by som zrejme depresívny. 

Ako to podľa vašich skúseností zvládajú ženy, ktoré bývajú emocionálne viac zainteresované?

Môžem hovoriť iba o manželke Denise, ktorá to zvláda veľmi dobre. Keď sa narodili deti, bola citlivejšia, ale v zásade si myslím, že to zvláda v pohode. Samozrejme, niekto si večer poplače, ale ako humanitárny pracovníci jednoducho nemáme právo zložiť sa. A pri pacientoch už vôbec nie – to je tá najväčšia chyba. Toto je veľké riziko pri každom novom pracovníkovi a musím povedať, že to ľudia psychicky často nezvládnu. 

Máte množstvo aktivít na celom svete, ste neustále v pohybe a 24-hodinový deň vám nestačí. Nájdete si čas aj na rodinu?

Keďže je mojou manželkou Denisa, s ktorou som kedysi Magnu zakladal, máme dosť podobný životný štýl. Žijeme spolu v Kambodži, ale aj ona ide tam, kde je to práve potrebné, či už do Nepálu, Konga alebo Južného Sudánu, kde máme dlhodobé projekty, ktoré má na starosti. Samozrejme, v Kambodži sú s nami aj deti, jedna dcéra má rok, ďalšia sedem. Tá staršia tu normálne chodí do školy.

Martin Bandžák

Narodil sa v Bratislave a profesiou je fotograf. V roku 2001 spoluzakladal Magna Deti v núdzi. Rozbiehal MAGNA misie v Kambodži, Vietname, Keni, Nikaragui, Mjanmarsku a Južnom Sudáne. Takisto sa zúčastnil humanitárnych misií v Indii, na Haiti a Filipínach. Od roku 2002 delí svoj domov medzi Phnom Penh a Bratislavu. V roku 2008 vydal súbor fotografií o Kambodži – Stratené životy. Dlhodobo sa venuje dokumentárnej fotografii, získal niekoľko ocenení na Czech Press Photo a iných súťažiach.

A čo, keď deti vyrastú? Neplánujete sa usadiť na Slovensku?

Dlhodobé plány nemáme, ale humanitárnej činnosti sa určite chceme venovať celý náš profesionálny život. Kde budeme, to nevieme, ale na Slovensko sa asi nevrátim. Neviem si predstaviť sedieť v nejakej bratislavskej kancelárii a riadiť Magnu odtiaľ. Dívať sa na to cez nejaké čísla, bez reálnej skúsenosti. Uvidíme, kam nás osud zaveje.

Do akej miery má takýto život dopad na priority v živote? Nemáte napríklad pri návšteve Bratislavy a vašich známych pocit, že ste takpovediac inde?

Neviem, možno som inde než moji známi z Brati-slavy, ale na druhej strane tu nie sme úplne odtrhnutí od reality. Som v dennom styku s potenciálnymi donormi, spoločnosťami a ľuďmi, ktorí žijú normálny konzumný život. Samozrejme, tie hodnoty mám asi iné. Nerozčuľujú má banálne veci, ktoré vytáčajú väčšinu ľudí na Slovensku a niektoré veci si možno viac vážim. Pre ľudí, s ktorými tu denne pracujem, totiž nie je nič automatické, oni nič len tak nedostali. Takže možno nie som inde, ale mám na veci iný pohľad.

Ako nakladáte s voľným časom, ktorý je vo vašom prípade asi veľmi vzácny?

Toho voľného času naozaj nie je veľa a ak sa nejaký nájde, väčšinou ho investujem do fotografovania. V zásade nemám iné hobby ako svoju prácu a fotografovanie. Ani by som ho nemohol mať.

Magna Deti v núdzi

Magna Deti v núdzi (MAGNA) je slovenská humanitárna organizácia, ktorej poslaním je zabezpečovať zdravotnú a sociálnu pomoc deťom a ich rodinám postihnutých či už chudobou, chorobami, vojnou alebo ekologickou devastáciou a to bez ohľadu na etnickú, náboženskú, či rasovú príslušnosť.
Organizácia vznikla v roku 2002 ako reakcia na pandémiu HIV v Kambodži, kde bola jednou z prvých medzinárodných mimovládnych organizácií, ktorá začala ARV liečbu detských pacientov s HIV/AIDS a implementovala unikátny prístup PMTCT (prevencia prenosu z matky na dieťa), ktorý bol úspešne replikovaný v iných krajinách vrátane Keni, Vietnamu a Nikaraguy. Od tej doby zasahovali na Haiti, v Mjanmarsku, Južnom Sudáne, Konžskej demokratickej republike, Keni, Indii, na Filipínach, vo Vietname, v Nikarague a na kensko-somálskej hranici počas hladomoru.
Medzi kľúčové aktivity patrí starostlivosť o reprodukčné a detské zdravie v záujme zníženia chorobnosti a úmrtnosti žien, novorodencov a detí, liečba a pomoc obetiam násilia založeného na pohlaví, prevencia a liečba chorôb ako AIDS, očkovanie na zabezpečenie plnej imunizácie detí, liečba malárie , tuberkulózy, starostlivosť o duševné zdravie a nutričná starostlivosť a liečba akútnej a hlavne ťažko akútnej podvýživy, pokiaľ k nej dôjde.

www.magna.sk
 

 

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 03/2015

Genetika

Zaujíma vás genetika? V tom prípade by ste nemali prehliadnuť ôsme číslo časopisu inVitro. Dočítate sa v ňom o genetickej genealógii a pátraní po predkoch pomocou DNA analýzy. V odbornej časti…

author

Mgr. Jozef Kaščák

Všetky články autora