Nevidím dôvod jesť jahody v zime

Herečka Henrieta Mičkovicová sa celé roky nezastavila v pracovnom kolotoči a vo výchove detí. Až nedávno konečne pribrzdila a pokiaľ sa znovu neponorí do hektického pracovného tempa, má trochu čas rozmýšľať, čo so životom. Vraví, že to rozmýšľanie vôbec nie je ľahké, ale má na jej myseľ podobné očistné účinky ako joga a hladovka na jej telo.  

 

Stretli sme v čase, keď skúšate novú divadelnú hru s Marošom Kramárom a Markom Igondom Už ti nikdy nenaletím. No súčasne sa chystáte aj na nakrúcanie ďalšej publicistickej relácie Silná zostava, kde vždy päť žien hovorí o slabých miestach našej spoločnosti. Plánujete azda zmeniť svoju kariéru a zaoberať sa politikou?

Nie, neplánujem, ale zistila som, že ma veľmi baví ponoriť sa hlbšie do tém, ktoré v súčasnosti hýbu našou spoločnosťou. Baví ma hlavne tá príprava, naštudovať si fakty, stretávať sa s odborníkmi. Dokonca som si minule vygooglila, aké sú prijímačky na politológiu. (Smiech) Nepotrebujem ju vyštudovať a mať titul ako môj starší syn Dávid, ale chcela by som mať väčší prehľad. Pretože to je spôsob, ako sa naučiť kriticky myslieť, dávať si veci do súvislostí a nepodliehať fámam. Myslím si, že človek potrebuje sústavné vzdelávanie.

Kedy pôjdete na prijímačky?

Ale ja nehovorím, že sa na to štúdium dám! Nechcem ani zmeniť profesiu. Kam by som sa hrabala na tých, čo to robia už roky? Ale nič nevylučujem... Momentálne však konečne robím aj veci, na ktoré som doteraz nemala čas.

Napríklad?  

Napríklad viac cestujem, chodím na angličtinu. A rozmýšľam o tom, čo naozaj chcem, čo urobím so svojím životom.

Nebojíte sa toho? Niekedy sa človek zavalí robotou, aby nemusel o sebe rozmýšľať, a keď s tým začne, tak to bolí.

Áno, to je pravda. Začala som tým, že som prestala fajčiť a hľadala dôvody, prečo som to celé tie roky robila. Bolo to bolestivé, ale dôležité zistenie. Keď je človek vystavený tlaku, tak to tou cigaretou predýcha a nejako to kulantne vyrieši. Zachovať pokoj a nebrať veci príliš osobne je veľmi náročné, preto som rada, že sa som sa s tým vysporiadala, len som na to potrebovala trochu času. Celé roky som sa nezastavila, robota, deti... Až teraz, keď som trochu pribrzdila tempo, tak zisťujem, že svet sa netočí len okolo toho, čo robím. Zisťujem, koľko vecí mi ušlo, koľko knižiek nemám prečítaných, koľko svetových jazykov som sa opäť nestihla naučiť.

Zachovať pokoj a nebrať veci príliš osobne je veľmi náročné, preto som rada, že sa som sa s tým vysporiadala, len som na to potrebovala trochu času.

Nie ste na seba až príliš prísna?

Niekedy som, lebo mám pocit, že stále treba napredovať a neuspokojiť sa s výsledkom. Nie som z generácie, ktorá bola ofukovaná a za všetko chválená, na dnešné pomery by to mohlo pôsobiť ako studený odchov. Ale nechcem sa sťažovať, mala som nádherné detstvo. Napriek tomu, keď som napríklad išla na talentovky na VŠMU, otec sa ma pýtal, prečo vstávam tak skoro? Vravím mu, ocino, mám talentovky. A on, že áno? No tak sa drž. Nikto v rodine to neprežíval. .

Ako ste sa ku herectvu vlastne dostali?

Klasicky, chodila som na dramaťák. Len moja mama sa dlho nezmierila s tým, že som popri VŠMU nevyštudovala aj jednu normálnu školu. Vravela, že škoda hlavy. Babička mi zas vtĺkala do hlavy, že vzdelanie je to, čo mi nikto nezoberie. A je to nesmierne dôležité.

Od malička ste chceli byť herečka?

Ja som sa hlavne nechcela nudiť. Chcela som byť advokátka, kriminalistka, čokoľvek, čo súviselo s dobrodružstvom. Vtedy som si neuvedomovala, že aj veda je obrovské dobrodružstvo a vedec musí mať odvahu ísť za hranice nielen svoje, ale aj za hranice poznania. Moja druhá vysnívaná profesia popri herectve, keby som sa nedostala na VŠMU, bola lekárka, chirurgička. Aj toto povolanie sa mi zdalo dobrodružné, rozhodne nie stereotypné.

Ísť na medicínu, to chce asi aj vzťah k biológii, chémii, prírodným vedám. Mali ste ho?

V prvom rade som mala skvelých profesorov. Prírodné vedy mi nerobili problém, nemala som k nim však možno až taký vyvinutý vzťah. Čím som staršia, tým viac vnímam, aká je to úžasná vec. Bez nich by sme sa ako civilizácia nikam nedostali. Až keď starší syn Dávid chodil do školy, získala som iný uhol pohľadu a pristihla som sa pri tom, že ma baví po večeroch riešiť Pytagoriády a rôzne matematické súťaže. Dopracovala som sa až k ôsmemu ročníku, takže som znovu urobila základnú školu. (Smiech)

Keď už ste na tú doktorku nevyštudovali, aspoň ste si ju niekedy zahrali?

Áno, hrala som v seriáli doktorku Kláru. Primárku neurochirurgie. Dokonca mi vtedy podrobne vysvetľovali a názorne ukazovali, ako sa operuje mozog.

Nebáli ste sa?

Nie. Dokonca aj prvé očkovanie na mojom synovi som spáchala ja sama. Alebo to bola iná injekcia, už si nepamätám. Ale pamätám si, že to bolo do pätičky. Mal len šesť týždňov a sestrička sa zosypala. Tak som jej povedala, že nech mi pridrží jeho nôžku a ukáže, kde to mám dať a do akej hĺbky, nech to máme rýchlo za sebou.

Aj moji kamaráti, lekári, hovoria: Jedlo, ktoré ti neuškodí, je to, čo nezješ. Treba mať aj asketické obdobia, nezaťažovať stále tráviaci trakt.

Sama ste sa do nemocnice a do rúk lekárov nedostali?

V nemocnici som bola iba v pôrodnici a aj to len na pár dní. Ale mám skúsenosti aj s chirurgami, ortopédmi, otorinolaryngológmi, našťastie, vždy to boli len ambulantné ošetrenia.

Ste herečka, telo je váš pracovný nástroj. Ako sa o neho staráte, aby aj dobre slúžilo, aj dobre vyzeralo?

Dávam si pozor, čo jem. Neznamená to, že vynechávam niektoré druhy potravín, nie som vegetarián, jem aj múku, aj sladké. Chutí mi naozaj všetko, pokiaľ je to kvalitné. To znamená, pokiaľ to chutí, ako by to malo chutiť, keď paradajky voňajú ako paradajky, alebo keď slepačia polievka pripomína mojej mame detstvo. Nie je to žiadna snobárina. Snažím sa kupovať a jesť lokálne potraviny, keď sú v sezóne. Nevidím dôvod jesť jahody v zime. Radšej si jedlo nedám, ako dám. Aj moji kamaráti, lekári, hovoria: Jedlo, ktoré ti neuškodí, je to, čo nezješ. Treba mať aj asketické obdobia, nezaťažovať stále tráviaci trakt. Jasné, nedá sa neustále niečo kontrolovať, potom je človek v strese a je to ešte horšie. Skrátka, robím pre seba aj svoju rodinu, čo sa dá: veľa varím a snažím sa kupovať kvalitné potraviny.

To je všetko?

Plus cvičím. Od malička nás otec vláčil po horách, museli sme neustále niečo robiť, korčule, plávanie…

Museli alebo chceli?

Aj chceli. Bolo to normálne. Boli sme stále vonku, lietali sme na bicykloch, lozili po stromoch, Bratislava nebola taká zastavaná, pár krokov a boli sme mimo bytoviek. Nič nebolo, na nič neboli peniaze, ale stále sa niečo robilo. Pamätám si, aké sme mali lyže a lyžiarky, dnešné deti by ich asi poodhadzovali. Technológia je dnes na takej úrovni, že sa človek takmer nemusí namáhať. Teda samozrejme, že sa musí namáhať, ale je to oveľa oveľa komfortnejšie. Niekedy rozmýšľam, ako je možné, že sme to s takou výbavou dali.

Športovali ste aj závodne?

Nie. Iba som reprezentovala školu v behu a potom som dostala pozvánku do športovej školy na atletiku. Rodičia s tým nesúhlasili. Tvrdili, že mám študovať a šport mám síce brať ako súčasť života, ale ako doplnkovú záležitosť. Taká kalokagatia.

To máte šťastie, mňa rodičia ku športu vôbec neviedli. Pri behu som sa doslova dusila.

To je v poriadku, nemusí každý behať, veď stačí pestovať ten najprirodzenejší pohyb – a to je chôdza. Treba chodiť čo najviac pešo a do prírody. Predošlé generácie sa oveľa viac hýbali, nie vždy sa dosýta nenajedli a dnes sú odolnejší. Moji kamaráti – doktori poznajú prípady, že 80-ročná pani má tvrdšie kosti ako štyridsiatnička. To je vďaka pohybu, tým kosť pevnie. Snažím sa chodiť pešo a cvičím jogu. Mám cvičiteľku, vďaka ktorej robím aj také asány, s ktorými som už nerátala, že ich niekedy dám.

Preniesli ste vzťah k športu aj na svoje deti?

Ľutujem, že som nebola tvrdšia. Ester sa stále hýbe, má plávanie, tenis, a musí chodiť so mnou na prechádzky. Musí! Tam sa dobrovoľnosť vytráca. Ale mohlo to byť dôslednejšie.

Nemáte žiadne neresti, ktorými by ste si telo aj trochu humpľovali?

Trošku som si telo pohumpľovala fajčením. Bola som regulérne závislá, aj o pol noci som si išla kúpiť cigarety. Ale nikdy som si nekúpila kartón! To bol taký alibizmus. Veľa ľudí má sklon k závislostiam a každý to rieši iným spôsobom, ale s cigaretami je problém v tom, že sú spoločensky tolerované a nedegradujú človeka, nemenia jeho správanie, rozhodnutia. Ľahšie tomu človek podľahne. Alkohol nikdy nebol môj kamarát. Ani drogy. Ich následky boli pre mňa dostatočne odstrašujúce. V každom prípade je to úžasné a obdivuhodné, keď sa niekto dokáže z toho vyhrabať.

Vám sa ako podarilo seknúť s fajčením?

Chodila som ku psychologičke na terapie. Predtým som dvakrát prestala fajčiť, aj som vydržala asi rok, ale vždy som pociťovala akýsi smútok. A ja som nechcela mať smútky. Vedela som, že je to o hlave, ale netušila som, ako sa ku tomu mám dopracovať. S ňou sa mi to podarilo.

Čoskoro by ste mali začať nakrúcať nový seriál. Ešte vás to láka?

Samozrejme, je to moja práca. Chcem robiť s ľuďmi, skúšať nové veci.

A čo divadlo a žena v zrelom veku? Mnohé herečky sa sťažujú, že v istom veku pre nich takmer neexistujú poriadne role.

To je pravda, klasické hry sú písané tak, že dve tretiny obsadenia sú muži, tretina sú ženy a tie sú alebo podstatne mladšie, alebo podstatne staršie ako ja. V tomto veku sa na nás zabudlo, hoci Roman Polák nám sľúbil, že pre nás niečo napíše. Ale sme herečky, vieme hrať o desať rokov mladšie ženy, ešte to stále vieme oklamať. (Smiech)

Baví vás to, klamať čas?

Mne sa tým vôbec nechce zaoberať. Napokon, súčasná žena je dostatočne sebavedomá a má prostriedky na to, aby vyzerala, nechcem to preháňať, bez veku. Ženy chcú žiť plnohodnotne, mať aj partnerský život a byť aj pracovne uspokojené. Len v tej našej profesii je to trošku ťažšie. Napriek všetkému sa naozaj cítim mladá. Len to trochu dlhšie trvá.

Súčasná žena je dostatočne sebavedomá a má prostriedky na to, aby vyzerala, nechcem to preháňať, bez veku.

Z čoho máte strach?

Bojím sa násilia a vojen. To mám od detstva niekde zakódované. Prepadne ma panika, keď sa ľudia prestanú správať ako ľudia. Vôbec nerozumiem tejto ich potrebe. Keď bol prvý Dúhový Pride, poprosili ma, či by som niečo nepovedala na tribúne. Bol krásny jarný deň, kráčala som celým Hviezdoslavovým námestím až k tribúne a absolútne som netušila, s čím všetkým sa stretnem a koľko konfliktných situácii uvidím. Prekvapilo ma, že sú tam ľudia v uniformách. A neboli to len policajti. Pri tribúne som sa zrútila. Bola som tak šokovaná, že ma to až fyzicky ochromilo, nepočula som, nebola som schopná ani rozprávať. Asi hodinu mi trvalo, kým som sa spamätala a na tribúne vystúpila.

Vy ste tam predsa len vyšli?

Jasné. Rozmýšľala som, prečo by títo ľudia mali vo mne vyvolávať obavy? Moje telo si nezaslúži, aby takto reagovalo na ľudí, čo radi zastrašujú. To nie je dôvod na strach. Strach mám, alebo skôr nepríjemný pocit, keď som sama v dome. Nie som na to zvyknutá. Jedného večera som prišla domov, zastala pred našou bytovkou a všade bola tma, nikde sa nesvietilo. Musela som sa ucvičiť, aby som nepočula každé vrznutie parkety a trámu. Urobila som asi sedemdesiat pozdravov slnku, dorazila som sa a odpadla od únavy. My ani nemôžeme mať dom na vidieku alebo v lese, ani keby sme chceli. Ale dom pri mori by som chcela.

To je krásny sen! Predstavte si, že ste vyhrali veľa peňazí, aké sny by ste si ešte splnili?

Vraví sa, že s peniazmi sa treba podeliť, inak neprinesú šťastie. Asi by bolo fajn mať ten dom pri mori, viac cestovať a vyplatiť hypotéku, aby som sa cítila spokojnejšie. Ale inak by som hneď začala uvažovať, kam by tie peniaze išli, aby mali význam. Veď spať na dvoch posteliach súčasne sa nedá, ani v dvoch domoch, ani jazdiť naraz na dvoch autách. Investovala by som do vzdelávania, hlavne do vzdelávania skupín, ktoré sú vytlačené na okraj spoločnosti. Keby mi ešte zostali peniaze, hľadala by som možnosti ako vyzbierať plasty v Stredozemnom mori, v našich riekach, ako zachraňovať pralesy. A teraz už vyzerám ako úplný slniečkar!

Máte okrem politológie ešte nejakú ďalšiu nečakanú záľubu, oblasť, v ktorej sa vyznáte?

U mňa je problém, že mám obrovské nadšenie, ale každú chvíľu ma baví niečo iné. Mám obdobia. Vždy ma niečo zaujme, zasiahne, potrebujem sa tým zaoberať, orientovať sa v tom. Jedno obdobie to bola kuchyňa, nielen recepty, ale aj história kulinárie, kam to celé smeruje, čítala som si Augusta Escoffiera, bola to jedna veľká detektívka. A potom sú to obdobia architektúry, dizajnu, histórie. Občas mi niekto dá aj najavo, že sa vyznám. Niečo už možno viem, ale baví ma objavovať ešte viac. Tak toto je moja vášeň.

Ako zvládate neúspech?

Snažím sa urobiť všetko pre to, aby sa to už neopakovalo. Ale niekedy je človek nepoučiteľný. Moji kamaráti tvrdia, že som povaha, ktorá sa neúspechom dlhodobo neobťažuje. Možno mám pud sebazáchovy, poviem si, že život ide ďalej a vždy je šanca. Možno to napokon bude vyzerať celé inak, nemusí to dopadnúť vôbec úžasne, ale šanca ísť ďalej je vždy.

Nič neľutujete?

Človek by nemal spätne nič ľutovať, ale ja to poviem: je mi ľúto, že som nemala viac detí.  Milujem deti, sú úžasné. Kvôli nim má význam pripravovať všetky tie prekvapenia, oslavy, Vianoce. Preto aj rada hrám v detskom prestavení Tri prasiatka, preto im rada chodím čítať z knižiek. Veľmi sa teším na to, keď ma moje deti urobia babičkou.

Keď už spomíname Vianoce. Ako ich trávite vy?

Mám rada tradície, ktoré posilňujú nielen rodinu, ale aj priateľstvá. Doobeda chodíme k našim kamarátom, stretne sa nás celá kopa, odfotíme sa a dáme si vianočku. Štedrý večer trávim s rodinou. Ako dieťa som sa na Vianoce nesmierne tešila, bolo to vzrušujúce! My, deti, sme nikdy nezdobili stromček, naši nám ho pripravili v noci ako prekvapenie. Dlho sme verili, že aj stromček priniesol Ježiško – som za to rodičom vďačná. Ťahala som to, pokiaľ sa to dalo, aj s mojimi deťmi. Toľko pozitívneho vzrušenia, prečo by som im to mala brať?

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku
Rezistencia v brušnej dutine

inVitro 4/2019

Rezistencia v brušnej dutine

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2019 Rezistencia v brušnej dutine. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro