PATOLÓG DÁVA PACIENTOVI CESTOVNÝ LÍSTOK NA LIEČBU – ROZHOVOR S MUDR. JOZEFOM BODNÁROM, RIADITEĽOM A ODBORNÝM ZÁSTUPCOM DIAGNOSTICKÉHO CENTRA PATOLÓGIE V KOŠICIACH

Article image

O tom, že sa stane patológom, sa definitívne rozhodol až pred ukončením štúdia. Koncom 90. rokov sa stal prvým súkromným patológom na Slovensku. Spolupracoval pri formovaní legislatívy pre oblasť gynekologickej cytológie a ako priekopník slovenskej patológie sa podieľal na zavádzaní niektorých diagnostických postupov, ktoré sú dnes štandardom. Riaditeľ a odborný zástupca Diagnostického centra patológie v Košiciach, MUDr. Jozef Bodnár.

Kedy a za akých okolností ste sa rozhodli študovať medicínu?

Neviem, kedy presne to bolo, ale nepamätám sa, že by som chcel niekedy robiť niečo iné. Už ako malý chlapec som dostal kompletne vybavenú lekársku taštičku na hranie, kde bol aj fonendoskop či kladivko, a tak som sa hrával s bábikami, ktoré som ošetroval, počúval, zapisoval do karty pacienta. Potom prišlo obdobie, keď som bol relatívne často chorý – trpel som angínami – a keďže som ako dieťa nevydržal ležať v posteli, prerástlo to do reumatickej horúčky. Bol som teda často hospitalizovaný, a tak som veľkú časť detstva strávil v nemocnici a na liečení. Lekárske prostredie som si veľmi zamiloval – niekedy v tomto období som sa pevne rozhodol o tom, že sa stanem lekárom. 

Už vtedy ste premýšľali nad patológiou?

To v žiadnom prípade. Najskôr som chcel byť detský lekár, potom internista, kardiochirurg, neurochirurg, ortopéd... Patológiu som začal zvažovať až počas štúdia na lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach a jednoznačne som sa rozhodol až tesne pred ukončením štúdia. Prvý impulz však prišiel už v prvom ročníku, keď som robil pomocnú vedeckú silu na katedre histológie a neskôr aj na Neurobiologickom ústave SAV v Košiciach. Pomáhal som pri štúdii o vplyve umelo vyvolanej ischémie na nervové bunky v mozgu králikov a účinku následnej reoxigenizácie na poškodené nervové tkanivo. Inými slovami, sledovali sme, do akej miery sa nervové tkanivo poškodené ischémiou dokáže po opätovnom prísune kyslíka spamätať a v akom štádiu je ešte možný návrat späť k normálnej funkcii. Práve vtedy som získal vzťah k mikroskopovaniu a histologickému vyhodnocovaniu, hoci iní predpovedali, že budem chirurgom, keďže sa ukázalo, že som manuálne zručný.

Keď sme s cytológiou začínali, robili sme ročne do 100 000 vyšetrení, čo bolo pred 18 rokmi nepredstaviteľné množstvo.

Prebiehala príprava na atestáciu z patológie podľa vašich predstáv?

Priznám sa, že na začiatku som zapochyboval, či som urobil správne rozhodnutie. Tú morfológiu sa totiž musíte najskôr naučiť v pitevni, aby ste vedeli, ako vyzerá chorobne zmenené tkanivo a aby ste ho neskôr pri vykrajovaní vzoriek – teda excidovaní – bioptického materiálu vedeli cielene odobrať. Začiatky v pitevni sú veľkým zásahom do psychiky každého mladého lekára a nie každý to zvládne. Predstavte si, že máte doma 4-mesačné dieťa a zhodou okolností pitvete rovnako staré s nejasnou príčinou smrti.

Mali ste v tom období nejaké profesionálne vzory?

Mojím veľkým vzorom bol môj primár na Oddelení patológie FN L. Pasteura, pán primár Sokol, u ktorého som neskôr robil prípravu na druhú atestáciu z patológie. V tom čase bola postgraduálna príprava rozdelená do dvoch období. Tú prvú som urobil ešte pod vedením profesora Bööra. S primárom Sokolom som spolupracoval aj neskôr, už ako privátny patológ. Je jednou z najvýznamnejších postáv česko-slovenskej patológie a doteraz veľmi uznávaný odborník. Práve on sa stal mojím veľkým vzorom a učiteľom. Bol to mimoriadne sčítaný, vzdelaný a inteligentný patológ, od ktorého som sa veľa naučil. Nebol však iba veľkým patológom, ale aj veľkým človekom.

Čo bolo impulzom k prechodu do súkromnej praxe?

Boli to najmä gynekológovia, respektíve gynekologičky, ktoré mali privátne ambulancie a v tom čase posielali materiál na cytologické vyšetrenie aj k nám na oddelenie patológie. Mali však limitovaný počet vyšetrení, ktorý nepostačoval. Potom ma vyzval aj jeden plastický chirurg, ktorý nemal kam posielať bioptické nálezy. A tak som sa v roku 1996 stal vlastne prvým súkromným patológom na Slovensku, ktorý získal licenciu. 

Aké boli začiatky? Mali ste už skúsenosti s podnikaním?

Na začiatku to bolo humorné. V zdravotnej poisťovni sa ma úradníčka, ktorá nové pracovisko zapisovala ako ambulanciu patológie, opýtala, či tie mŕtvoly budú nosiť priamo ku mne do ambulancie. (Smiech.) Nemala potuchy o tom, čo to vlastne patológia je. Čo sa týka podnikania, veľa som toho nevedel, ale veľmi som si tým hlavu nelámal. Nakoniec som aj tak musel riešiť úplne iné problémy. Keď som mal konečne všetko zariadené a začal som chodiť za kolegami, že už riadne fungujem, začali sa vyhovárať, že oni posielajú vzorky niekam inam. Postupne som sa však etabloval a získaval vlastnú klientelu. Na začiatku som bol úplne sám s jednou laborantkou, neskôr u mňa pracoval aj pán primár Sokol ako konzultant na čiastočný úväzok, potom prišli ďalšie dve laborantky. Podnikateľskú stránku fungovania som začal riešiť až vtedy, keď sa firme začalo skutočne dariť a vzoriek pribúdalo. Obavy vo mne vzbudzovali hlavne administratívne záležitosti, ako vedenie účtovného denníka, knihy jázd, príjmy, výdaje atď. To boli veci, ktoré ma od práce odrádzali. 

Čo považujete za prelomové momenty v profesionálnej kariére? 

V čase, keď som nastúpil do súkromnej praxe a rozbiehala sa gynekologická cytológia, neexistoval na Slovensku jednotný a systematický skríning. Gynekologickú cytológiu robili gynekológovia aj patológovia a nemali jednotný klasifikačný systém. Neskôr sme presadili, aby cytológiu robili výlučne patológovia, keďže je jednoznačne súčasťou patológie. Bolo však potrebné zjednotiť klasifikačný systém, počet odoberaných sklíčok atď. Keď sme s cytológiou začínali, robili sme ročne do 100 000 vyšetrení, čo bolo pred 18 rokmi nepredstaviteľné množstvo. To znamená, že sme udávali trend, napríklad v tom, ako správne odobrať materiál. Práve preto padla voľba na naše pracovisko – mali sme vypracovať jednotný klasifikačný systém a naučiť gynekológov, ako ho v praxi uplatňovať. Realizoval som cyklus stretnutí s gynekológmi, kde som prednášal o novom klasifikačnom systéme, ukazoval som im, prečo je dôležité odoberať endocervix a exocervix na dve sklíčka a tak ďalej. Toto všetko sa postupne zapracovalo aj do novej legislatívy. Takisto som na vlastné náklady vydával časopis Cytologická revue. Vzdelávali sme nielen gynekológov, ale aj patológov – ako robiť cytologický skríning. Som rád, že som bol pri tom. O kvalite práce tohto tímu svedčí skutočnosť, že vypracovaná legislatíva pre oblasť gynekologickej cytológie platila až do roku 2012, keď došlo k tomu, že poisťovne administratívnym a nekoncepčným zásahom obmedzili cytologické vyšetrenie a podľa môjho názoru poškodili pacienta.

Vizitka pracoviska
Názov a miesto laboratória
Diagnostické centrum patológie 
Alpha medical

Gorkého 8, Košice
Zameranie
Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v oblasti cytologickej, bioptickej a imunohistochemickej diagnostiky.
Personál pracoviska

- lekár – patológ: 9
- iný VŠ pracovník – cytológ: 4
- zdravotnícky laborant: 20
- administratívny pracovník: 11
- sanitár: 4
- vodič: 2

Ročný objem spracovaných vzoriek

- cytológia: 142 000 vzoriek
- LBC gynekologická: 5 200 vzoriek
- histológia: 162 000 vzoriek
- imunohistochémia: 55 000 vzoriek

Špecifiká laboratória
V rámci siete a spádu Alpha medical 
je laboratórium centralizované na vyšetrenie onkogynekologických sterov metódou Liquid based (LBC), pri ktorých sa okrem vyšetrovania na prítomnosť vírusu HPV zameriava aj na stanovenie proliferačnej aktivity dysplatických dlaždicovitých buniek.
Spád
Košice a východoslovenský región + 71 gynekologických ambulancií v rámci celého Slovenska (LBC vyšetrenia).

Vaše pracovisko zaviedlo na Slovensku viacero nových vyšetrení. Na ktoré profesionálne úspechy – práve v oblasti diagnostiky – ste najviac hrdý?

V roku 2000 sme sa ako prví na Slovensku pustili do diagnostiky tzv. atypických mikroorganizmov a onkogénnych vírusov – tzv. HPV – v rámci jedného cytologického vyšetrenia. To znamená, že pacientke odobrali ster z krčka maternice, ale ak sa gynekológovi niečo nezdalo, požiadal aj o vyšetrenie atypických mikroorganizmov a HPV. Medzi tieto tzv. atypické mikroorganizmy patria napríklad chlamýdie. Ide o organizmy, ktorých účinok sa neprejaví hneď. Žena sa infikuje, má klinické príznaky akútneho zápalu, ktorý ale potom rýchlo odznie a zdá sa, že pacientka je vyliečená. Mikroorganizmy v nej však pretrvávajú roky a postupne dochádza k vyčerpaniu imunitného systému a pridružia sa ďalšie ochorenia, napríklad kožné prejavy, či bolesti kĺbov. Toto všetko spôsobuje Chlamydia trachomatis, ktorá sa prenáša pohlavným stykom a ktorá infikuje sliznicu krčka maternice a neskôr vedie aj k vážnejším komplikáciám. A tak sme sa – ako prví na Slovensku – začali zaoberať diagnostikou týchto atypických mikroorganizmov. Postupne sme zaviedli štandardné vyšetrovacie a diagnostické postupy metódou analýzy DNA, ktorá v tom čase bola dosť drahá, a tak v našich podmienkach nebola bežná. Stali sme sa odbornými konzultantmi klinických lekárov, keďže sme ich učili nielen to, ako vzorku na toto vyšetrenie odobrať, ale aj to, ako pacienta liečiť a aký liečebný režim treba dodržiavať, aby bol účinok 100-percentný. Všetky tieto informácie a poznatky som spolu s mojimi kolegami zhrnul do brožúrky Chlamydia trachomatis – patogén 21. storočia.

Patológ má ako diagnostik tú nevýhodu, že pacienta za normálnych okolnostít nevidí a je odkázaný na sprostredkované anamnestické údaje. Ako sa s tým vyrovnávate?

Toto je zásadná otázka. Niekedy mi na stanovenie diagnózy stačí samotné tkanivo, ale je veľa prípadov, keď potrebujem ďalšie informácie týkajúce sa symptomatiky pacienta. To by mali riešiť žiadanky, respektíve sprievodné listy k materiálom na spracovanie a diagnostikovanie. Bohužiaľ, tie sú v mnohých prípadoch nedostatočne vyplnené. Klinickému lekárovi teda volám pomerne často. Mali sme napríklad pacientku, ktorá mala taký rozsiahly a ťažký zápal hrubého čreva, že bolo nutné istú časť čreva vyoperovať. Vyoperovali jej teda asi meter čreva a poslali ho k nám. My sme to vyšetrili a zistili sme, že sa v čreve, ktoré je postihnuté zápalovým ochorením nachádzajú úseky, kde bola črevná sliznica nahradená sliznicou, ktorá sa nachádza na krčku maternice. Dokonca tam došlo k zmenám, ktoré označujeme termínom dysplázia, čo je predrakovinová fáza na krčku maternice. Bol to dosť nezvyčajný nález, a tak sme dali urobiť test na prítomnosť HPV vírusu, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice. Test bol pozitívny. Trápili sme sa tým asi 10 dní a v klinických údajoch sme našli len údaj „resekát hrubého čreva“, to bolo všetko. Zavolal som teda klinickému lekárovi a ten okrem iného uviedol aj to, že pacientka mala enterovaginálnu fistulu. Ide o kanálik medzi črevom a pošvou. Keď sa HPV vírus dostal do zapáleného čreva, mal ideálne podmienky na množenie a pôsobenie. Keby bolo v sprievodnom liste napísané, že ide o pacientku, ktorá mala dlhé roky enterovaginálnu fistulu a má ťažkú ulceróznu kolitídu, tak si to dáme do súvislosti a diagnóza by bola za dva dni vybavená.

Skvelý patológ je človek, ktorý nielen veľa vie, ale vie informácie aj podať ďalej a vychovávať ďalšiu generáciu patológov.

Máte už za sebou viac než 25-ročnú prax patológa. Skúste teda vysvetliť, čo podľa vás robí patológa dobrým patológom.

Skvelý patológ je človek, ktorý nielen veľa vie, ale vie informácie aj podať ďalej a vychovávať ďalšiu generáciu patológov. Môžete sa teda od neho veľa naučiť. To znamená, že vedomosti nielen má, ale ich aj dokáže adekvátne odovzdať svojmu okoliu. Spomínaný pán primár Sokol nič neskrýval, nič netajil a dokonca klinikov naučil s patológom komunikovať, aby od nich patológ dostával relevantné informácie a bol súčasťou tímu, ktorý sa podieľa na diagnostike a liečení. Bol priekopníkom tzv. klinickej patológie na Slovensku. V súvislosti s tým je teda skvelý patológ ten, kto dokáže adekvátne zdieľať dôležité informácie s kolegami a komunikovať s klinickými lekármi. Ja okrem toho pozerám aj na to, aby to bol dobrý človek. Patológovia sú vo všeobecnosti veľmi dobrí ľudia – sú otvorenejší a priateľskejší než klinici.

To sa úplne vymyká laickej predstave o patológoch, ktorí žijú vo svojom svete a vyťahujú mŕtvoly z mraziacich boxov.

To je, bohužiaľ, pravda. A netýka sa to len laikov, ale aj niektorých kolegov – klinických lekárov. Napriek tomu, že sa situácia veľmi zlepšila, aj dnes si mnohí lekári myslia, že sa zaoberáme diagnostikou mŕtvych ľudí. Patológ však robí diagnózu výlučne pre živých ľudí. Práve preto sa nazýva patológ – pretože vyšetruje patologicky zmenené tkanivo. Na tých mŕtvych sa len učí. To, čo poznáme z filmov ako tzv. zdravotné pitvy, robia súdni lekári.

Do akej miery je pre patológa dôležitá fotografická pamäť? Dá sa považovať za jeden z dôležitých faktorov pri diagnostike?

Fotograf je dobrý vtedy, keď vidí obraz a urobí dobrú kompozíciu. Aj patológ je – zjednodušene povedané – dobrý vtedy, ak dokáže vidieť to podstatné. Tá fotografická pamäť je dôležitá, pretože niektoré princípy sa často opakujú. Hlavne v prípade chorôb, ktoré majú jasný morfologický obraz. Jednoducho sa pozriem a hneď viem, čo to je. Krajšia časť patológie je však tá, keď je diagnóza nejasná a lekár sa stáva detektívom, keď sú potrebné ďalšie laboratórne vyšetrenia, následná analýza a syntéza až sa poskladá mozaika diagnózy, ktorá musí byť podložená dôkazmi. To je tá čerešnička. Čím nejasnejší prípad, tým je to krajšie.

Takže práve komplikované prípady sú v rámci patológie vašou najväčšou srdcovkou?

Dalo by sa to tak povedať. Ale treba si uvedomiť, že aj keď sú tie komplikované prípady vzrušujúce, výsledok pacienta často nepoteší. Preto ide hlavne o to, že vďaka úspešnej diagnóze môže nastať efektívna liečba pacienta. Patológ je človek, ktorý dáva pacientovi akýsi cestovný lístok, aby mohol byť liečený. Spomínam si na obdobie, o ktorom som sa už zmienil, keď sme začali vyšetrovať chlamýdie. Mnohí pacienti mali kožné či kĺbové problémy, dlhé roky sa liečili a nikto im nevedel pomôcť. My sme im diagnostikovali chlamýdie, dostali antibiotiká, dodržali liečebný režim a za mesiac ustúpili všetky príznaky. 

Stretli ste sa počas svojej dlhoročnej diagnostickej praxe s nejakým zriedkavým nálezom?

Nedávno som mal napríklad prípad nádorového ochorenia lymfatického tkaniva, ktoré sa volá malígny lymfóm. Je to pomerne častý nádor, ktorý vychádza z lymfatického tkaniva. Na vysokej škole sa bežne učí, že sa v každom orgáne môže nachádzať aj malígny lymfóm. Je to všeobecne známe, sú však niektoré prípady, ktoré sú extrémne zriedkavé. Najčastejšie sa vyskytuje v lymfatickom tkanive, potom v koži, v GIT-e... Menej zriedkavým orgánom je mužský semenník, to znamená testikulárne tkanivo. A práve s týmto prípadom som sa nedávno stretol – s malígnym lymfómom v semenníku. Keďže si klinickí lekári mysleli, že ide o nádor, ktorý vychádza z testikulárneho tkaniva, musel ísť semenník von. Pritom by stačila možno chemoterapia a lymfóm by zmizol. Ďalším zriedkavým prípadom bol nedávno malígny melanóm, teda nádor, ktorý sa najčastejšie vyskytuje v koži a kolegyňa ho našla v sliznici žlčníka.

Ďalšia otázka súvisí s predsudkami o patológoch, ktorí sú často hlavnými „hrdinami“ čierneho humoru. Ako je to v skutočnosti?

Toto platí aj v skutočnosti. (Smiech.) Kolegovia z kliník často vtipkujú, keď hovoria „veď ty sa už nemáš kam ponáhľať, tebe je to už jedno“. Ako som vravel, tie predsudky tu stále sú, dokonca aj u klinických lekárov. Chvalabohu, v súčasnosti má patológ čím ďalej, tým viac nezastupiteľné miesto nielen v diagnostike, ale aj pri stanovení úspešnej liečby. Dnes už na základe zistených genetických mutácií a anomálií v nádorom tkanive vieme určiť prediktívne faktory, ktoré rozhodujú o tom, aká liečba bude pacientovi indikovaná.

Prečo ste sa v roku 2011 rozhodli predať rozbehnutú firmu HIS – DG spoločnosti Alpha medical? 

Na trhu sa zužoval priestor, veľké finančné skupiny skupovali nemocnice a laboratóriá a hrozilo, že stratím väčšinu klientely. Dôvodom bol teda fakt, že systém padal, nastala globalizácia a povedal som si, že nemá význam, aby som v tejto etape pokračoval sám. Okrem toho tu bol tlak zo strany poisťovní, aby som sa prispôsoboval centralizačným tendenciám. Tu by som sa ešte vrátil k otázke, prečo som sa rozhodol pre patológiu. Je to jediný klinický odbor, ktorý poskytuje absolútnu autonómiu, slobodu a nezávislosť. Vy jednoducho dostanete tkanivo a je len na vás a vašej šikovnosti, aby ste určili správnu diagnózu a nikto vás nebude ovplyvňovať. Chcem tým povedať, že aj keď už nie som sám sebe pánom a mám nad sebou zamestnávateľa, v práci som stále úplne nezávislý.

Ako spomínate na samotný predaj firmy?

Oslovili ma všetci veľkí hráči, ale Alpha bola v jednaní najkorektnejšia. Samozrejme, rokovania s Alphou neboli jednoduché, trvali rok, ale to, čo sa dohodlo, bolo do bodky splnené. Svoju úlohu pri mojom rozhodovaní zohral aj fakt, že veľká časť mojej klientely bola už počas jednania nejakým spôsobom previazaná s Alpha medical.

Čo ste predajom ako pracovisko získali?

Máme viac práce a hlavne nám odpadli nekonečné jednania a naťahovanie s poisťovňami. Teraz to majú na starosti ľudia z obchodného úseku Alpha medical a my sa už staráme len o poskytovanie kvalitnej zdravotnej starostlivosti v odbore patológie.

V súčasnosti prechádza spoločnosť HIS – DG priamo do Alpha medical a jej značka zaniká. Nie je vám to ľúto?

Ako som spomínal, pod Alphou som už od roku 2011 a značka ako taká je pre mňa nepodstatná. Keď som firmu predával, bolo mi jasné, že sa stávam súčasťou väčšieho tímu, ktorý bude diktovať pravidlá hry. Poviem to inak. Ak by ma odchoval klub Real Madrid, ale neskôr by ma odkúpil Manchester United, nemohol by som sa predsa tváriť, že som naďalej „realista“. Beriem to ako novú etapu.

Vaša manželka pracuje ako výkonná manažérka laboratória. Aké je to spolupracovať s manželkou? Nemali ste na začiatku strach, že sa vám bude práca neustále prelínať so súkromím?

Keď som založil firmu, manželka bola spočiatku na materskej. Neskôr som jej navrhol, aby sa ku mne pridala a pomohla mi s administratívou okolo podnikania. Súhlasila a postupne prevzala všetky organizačné záležitosti. Musím sa priznať, že som veľmi konzervatívny, ťažko sa lúčim s niečím zabehnutým, takže som bol asi jedným z najväčších odporcov zmien, ktoré chcela zaviesť. Jej novinky sa však časom ukázali ako veľmi pokrokové a progresívne. Pochopil som ako neefektívne som dovtedy pracoval a ako sa vďaka nej pracovné procesy zracionalizovali. Striktne sme teda oddelili organizačnú časť od odbornej a každý z nás sa začal starať o to svoje. S veľkou úľavou som sa zbavil administratívy a mal som istotu, že to má na starosti maximálne spoľahlivý a dôveryhodný človek. Bolo to jedno z mojich najšťastnejších rozhodnutí, ktoré som v oblasti riadenia urobil. Síce ma potom dosť naháňala, pretože je oveľa systematickejšia než ja. (Smiech.)

Spomínali sme fotografickú pamäť a vy sa zhodou okolností venujete fotografii aj v súkromí. Ako ste sa k tomu dostali?

Začal som fotiť v roku 1997 alebo 1998, keď prišiel na trh prvý digitálny fotoaparát od Olympusu a fotilo sa na 4-megovú kartu, čo dnes vyznieva smiešne, keďže niektoré obrázky majú niekoľko giga. Kúpil som si k tomu objektív na makro a začal som si fotiť preparáty. Veľmi ma to chytilo, a tak som si neskôr kúpil Nikon D200, potom D300, D700, D800 a to som si už povedal, že stačí. (Smiech.) Okrem makro som začal fotiť street fotografie a fotil som aj krajinu. Mal som aj vlastnú webovú stránku, ale neskôr som to pre nedostatok času nechal tak a stránku som ďalej nerozvíjal. Doma mám však veľký archív. Mimochodom, každé dva roky sa snažím ísť na aspoň 10-dňový fototrip.

Patológia je jediný klinický odbor, ktorý poskytuje absolútnu autonómiu, slobodu a nezávislosť. Vy jednoducho dostanete tkanivo a je len na vás a vašej šikovnosti, aby ste určili správnu diagnózu a nikto vás nebude ovplyvňovať.

Kde všade ste robili street fotografie? Fotili ste aj mimo Slovenska?

No, na Slovensku je to najhoršie. Spočiatku som bol veľmi smelý, ale párkrát sa mi stalo, že ma ľudia doslova vyzvali, aby som to nerobil a jedna pani, ktorá bola zhodou okolností právnička, ma chcela zažalovať za to, že som fotil jej manžela, ako lezie po stene. V Chorvátsku som sa zasa dostal do problému s otcom malého dievčatka, ktoré si na pláži zbieralo kamienky. Najlepšie sa fotí vo veľkomestách ako sú – Budapešť, Viedeň, Lisabon, Londýn...

Okrem toho ste vraj vášnivý rybár. Kde najradšej rybárčite a akými úlovkami sa môžete pochváliť?

Najradšej lovím tam, kde je pekná príroda. K tomuto koníčku ma priviedol strýko a už ako malé dieťa som si užíval nielen samotné rybárčenie, ale aj pozorovanie prírody. Pre mňa vlastne ani nie je podstatné, či niečo chytím. To, čo chytím, aj tak pustím. Dôležité je, že som vonku, v prírode. Bohužiaľ, príroda je niekde taká zdevastovaná, že často odchádzam znechutený. Napriek tomu sa tu dajú nájsť úžasné a krásne miesta. Moje obľúbené miesto je Liptov, napríklad taká Liptovská Mara. Nie som však natoľko vášnivý rybár, aby som chodieval mimo Slovenska. Čo sa týka úlovkov, ťahal som sumca, ktorý mal skoro dva metre, vytiahol som 22-kilovú šťuku a chytil som aj viacero rôzne veľkých kaprov.

V súčasnosti ste v novej budove, kde máte zriadené aj pilatesové štúdio. Prečo práve pilates? Venujete sa mu aj vy? 

Samozrejme a snažím sa cvičiť každý deň. Pilates by mal byť totiž dennodennou rutinou každého človeka, hlavne, keď sedí celý deň za počítačom alebo mikroskopom. K pilatesu ma priviedla dcéra, ktorá vyštudovala telesnú výchovu a viedla úspešné kurzy v USA. Keď som vďaka nej pochopil význam pilatesu, chcel by som k tomuto cvičeniu inšpirovať aj svojich zamestnancov, a tak som sa postaral o to, aby bolo v našej budove zriadené aj pilatesové štúdio. Dúfam, že sa mi u našich zamestnancov podarí vzbudiť záujem nielen o pilates, ale aj o pohyb všeobecne.

Podmienky na to vytvorené majú, a to „rovno nad nosom“.

Foto: Peter Bánoš

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2015

Interná medicína

Prečítajte si šieste číslo časopisu inVitro. Nájdete v ňom zaujímavé rozhovory a odborné články z oblasti internej medicíny. Inzulínová rezistencia, anémie, aktuálne trendy v diagnostike sekundárnych…

author

Mgr. Jozef Kaščák

Všetky články autora