SNAŽÍM SA BYŤ TRPEZLIVÝ – ROZHOVOR S ING. PETROM LEDNICKÝM, GENERÁLNYM RIADITEĽOM ALPHA MEDICAL

Article image

Celý jeho profesný život je úzko prepojený so spoločnosťou Alpha medical. Svojím nastavením je analytický typ, najradšej by sedel za počítačom, ale vie, že každá hodina, ktorú nestrávi medzi ľuďmi, je premárnená. Inšpirujú ho ľudia s „päťkilovým“ srdcom, takí, čo idú za ideou, ktorej veria a dôverujú si, že sú schopní ju realizovať. Peter Lednický. 

Začnime od začiatku. Stáli ste pri zrode spoločnosti, ktorej dnes šéfujete. Ako ste sa k tomu dostali? 

Do veľkej miery to bola náhoda. Mal som skončenú vysokú školu, civilnú vojenskú službu, a tak som rozposlal svoj životopis do firiem. Jednou z nich bola Pharmswiss, zaoberala sa distribúciou liekov. Môj životopis skončil v rukách kolegyne Katky Rumanovej, ktorá dnes sedí len o pár dverí ďalej. Nesmelo som telefonoval, či môj životopis dostali a bol som príjemne prekvapený jej ústretovosťou. Zoznámil som sa so šéfom, doktorom Antonínom Pírkom, slovo dalo slovo a hneď som sa stal riaditeľom pre strategické vedenie. Znelo to úplne úžasne! Lenže distribúcia liekov bola v tom čase v problémoch. V Ružomberku práve vznikal malý labák, ale bol ešte len v protoštádiu, malá a neoperená vec. Keď zhodou zlých okolností firma Pharmswiss končila, hľadala sa skupina ľudí, ktorá túto malú čiastočku potiahne. 

Tá skupina sa evidentne našla. 

Dali sme sa dokopy Antonín Pírek, Katka Rumanová a ja a vznikol samostatný projekt. Na začiatku to bol skutočne len jeden analyzátor a dvadsať verných klientov. Šolíchali sme to ďalej, po roku sme k biochémii pridali mikrobiológiu, po ďalšom patológiu. Boli sme všetci traja neposedné osobnosti, a tak nám to kypelo pod rukami. Časom sme zistili, že naše ambície sú oveľa väčšie ako naše finančné možnosti. Museli sme nájsť strategického partnera. Penta v tom čase vstupovala do zdravotníckeho biznisu, a tak sme jej firmu predali. V Pente mi najprv ponúkli miesto riaditeľa pre reštrukturalizáciu v spoločnosti HMO, ktorá mala zastrešovať všetky zdravotnícke aktíva Penty. Ale potom sa rozhodli, že budú v každom zdravotníckom segmente pokračovať samostatne, takže som sa v roku 2007 vrátil do Alphy a odvtedy ju vediem. Ak nepočítam tú malú niekoľkomesačnú odbočku v penťáckej HMO, tak som v podstate celý svoj produktívny profesionálny život strávil v Alphe. 

Ste chemický inžinier. Predstavovali ste si svoju budúcu kariéru takto? 

Možno, čiastočne. Prvé peniaze som si zarobil ako študent, dodával som Slovnaftu informačný systém. Išlo o optimalizačný systém, ktorý riešil problém zavážania čerpacích staníc. Jednoducho povedané, potrebovali riešiť rozvoz pohonných hmôt z rafinérie na jednotlivé čerpacie stanice tak, aby na to potrebovali čo najmenej cisterien, aby žiadna čerpacia stanica nevyschla, mala čo najnižšie skladové zásoby a aby sa k nej cisterna dostavila v čase, keď tam nie je veľa áut. Použil som matematické modely, ktoré som sa naučil na škole a myslím, že ten systém tam doteraz funguje. V podstate som optimalizoval firemné zdroje a to robím stále. 

Z jedného maličkého laboratória v Ružomberku ste sa poriadne rozrástli. 

V roku 2008 sme mali na Slovensku okolo 20 laboratórií, splnili sme projektové ciele už za dva roky, takže nás akcionár požiadal, aby sme projekt expandovali ďalej. Roky 2008 – 2009 boli pre mňa zaujímavá perióda. Cestoval som cez všetky možné aj nemožné trhy strednej a východnej Európy. V pondelok som nastúpil na Schwechate a potom som dráhou „opitého čmeliaka“ letel cez Sofiu, Varšavu, Bukurešť, Kyjev, kompletne všetky krajiny, tak aby ma to v piatok vypľulo späť na Schwechate. Toto som robil rok. 

Ako váš prieskum trhu prebiehal? 

Najviac uznávam metódu prieskumu bojom. Pozakladali sme tam malé labáky, lebo medicína a celé zdravotnícke odvetvie je preregulované všade. Aby človek pochopil, ako to v danej krajine funguje, musí ísť do terénu, z kresla v Bratislave nič neurobí. Takže sme mali patologické laboratórium v Bulharsku, kompletné v Charkove na Ukrajine. Zistili sme však, že toľko krajín nie sme schopní zvládnuť, lebo sa nám stráca manažérsky fokus a to je vždy zle. Zamerali sme sa preto len na Českú republiku, akvirovali sme druhú najväčšiu laboratórnu sieť Aeskulab, potom sme vstúpili na poľský trh akvizíciou menšej siete DD LAB. Dá sa povedať, že Alpha je jeden z mála, ak nie jediný úspešne expandujúci zdravotnícky projekt zo Slovenska do zahraničia. 

Čo vás na vašej práci najviac baví?

Práca s ľuďmi. Veľmi rýchlo – ešte v začiatkoch – som zistil, že robíme komplikované procesy a keď to ľudia nechcú robiť, tak sa to nestane. Môžem byť zlý, dobrý, jednoducho to nefunguje. Musím presvedčiť ľudí, že je to naozaj správna cesta, nevyhnutnosť a zapáliť ich pre ňu. Ak sa mi toto podarí, viem, že problém je vyriešený, hoci oni sú ešte len na začiatku. Motivácia ľudí je najúčinnejší a najlepší riadiaci nástroj. Žiaden Gantov diagram či iné moderné manažérske metódy vám nepomôžu.

Koho ste potrebovali motivovať?

Rástli sme najmä akvizične, skupovali laboratóriá a to sú všetko menšie rodinné firmy. Museli sme presvedčiť ľudí, ktorí si firmu budovali 10 – 20 rokov, aby nám ju zverili. Znamenalo to neuveriteľne veľa kôl stretnutí, diskusií, ako k nám ich firma zapadne. Nie je to všetko o závratných sumách či Corleonovských ponukách, „ktoré sa neodmietajú“, ale o ubezpečení ľudí, že tomu ich dieťaťu, ktoré vypeľhali z plienok, tak isto ako my, sa nič zlé nestane. 

Motivácia ľudí je najúčinnejší a najlepší riadiaci nástroj. Žiaden Gantov diagram či iné moderné manažérske metódy vám nepomôžu.

Čo na svojej robote naopak nemáte rád?

Komunikácia, ktorú mám rád, je zároveň aj to, čo ma najviac vyčerpáva. Som svojím nastavením analytický typ, najradšej by som celé dni sedel za počítačom, niekedy sa doslova musím premáhať. Lenže, paradoxne, každá hodina, ktorú strávim za počítačom a nie niekde vonku medzi ľuďmi, je premárnená. Hoci niekedy sa aj tomu excelu treba venovať. 

Váš typický deň?

Vstávam relatívne skoro, o pol piatej. Určite by som radšej perinu potiahol kamsi k brade, ale ráno mám možnosť venovať sa agende, na ktorú cez deň nie je čas. Tak hodinu, hodinu a pol povybavujem, čo sa dá a potom si idem vyčistiť hlavu. Zvyčajne si zabehám. Neskôr sadnem na bicykel, syn na kolobežku a ideme cez mesto do školy, manželka zas s dcérou do škôlky. O ôsmej som v práci. Snažím sa manažovať si deň, mať v ňom presné úseky. A stanovil som si aj hodinu, keď končím a tú sa snažím dodržať, zdvihnúť sa od počítača a lajstier a šliapať domov.

A koľkokrát do týždňa sa vám to podarí? 

Už sa lepším. Teraz je to aj dvakrát či trikrát do týždňa. 

Firma je tímová práca, každý má svoje miesto a svoje kompetencie. Keď celý deň nemám ani jeden telefonát, ani jeden mail, viem, že všetko funguje, ako má. Keď sa začnú množiť, viem, že je zle.

A ktorá je tá hodina, ktorú ste si stanovili ako fajront?

Okolo štvrtej. Povedal som si, že o ktorej vstávam, o toľkej by som mal odchádzať z práce a venovať sa rodine. Človek aj tak viac ako 12 hodín fungovať nemôže. Niektorí borci tvrdia opak, ale podľa mňa je to už neproduktívne a stráca sa sústredenie. 

V čom vidíte svoje prednosti a v čom nedostatky, teda, lepšie povedané, výzvy na zlepšenie?

Myslím, že viem veľmi rýchlo a dobre oddeliť podstatné od nepodstatného. Ad dva mám schopnosť motivovať ľudí a ad tri – to je tá zlá vec – niekedy som nerealistický v očakávaniach, či už časových, alebo chcem toho veľa od ľudí. Takže sa dnes s veľkými ťažkosťami učím, že na veľa vecí treba čas, aby sa udiali. Kedysi som mal pocit, že všetko sa dá, a to za týždeň. Nedá sa. Niektoré procesy trvajú veľmi dlho a treba si ich rozplánovať. Dnes plánujem aj v ročných úsekoch, čo bolo kedysi nemysliteľné. Snažím sa byť trpezlivý. 

Kto vám povie, že preháňate a treba brzdiť?

Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorí nie sú mojim klonom ale komplementom. Dopĺňajú ma nielen profesionálnymi schopnosťami ale aj letorou. Napríklad obchodný riaditeľ je starší, rozumnejší, občas ma brzdí. Myslím, že je to tak dobre, lebo pravda je vždy kdesi v strede. 

Máte už vybraný svoj epitaf? Múdru myšlienku, podľa ktorej sa celý život riadite, takže by ju mohli tesať do vášho náhrobného kameňa?

Nemám. Nepodčiarkujem si manažérske príručky, nežijem podľa poučiek. Často je to metóda pokusov a omylov, snažím sa všimnúť si to, čo funguje a to, čo nefunguje, sa snažím eliminovať. 

Čo vás motivuje, nabíja energiou?

Mám rád veľké mestá. Iní ľudia chodia relaxovať do prírody a hoci chodím i tam, veľké mestá majú pre mňa extrémny náboj. A to je jedno, či je to súčasný Londýn alebo mesto, ktoré bolo veľké vo svojej dobe, ako napríklad Florencia. Zaujíma ma, ako to tí ľudia dokázali. Vo Florencii urobili vo vrcholnej renesancii, ktorá trvala ani nie 50 rokov, všetko zásadné a pritom to bola skupina možno 30 – 50 ľudí. Keď tam prídete, cítite tú energiu. Len sa pozrite na Michelangelovho Dávida, to je päť a pol tony mramoru, ktorý stojí na jednom úzkom členku. A Michelangelo sa toho nebál. Musel veľmi veriť v Boha a veľmi veriť v seba, a tak by to malo byť. Alebo Brunelleschiho kopula florentskej katedrály, má priemer ako futbalové ihrisko a váhu ako bojový krížnik, pritom to stavali pred 500 rokmi bez dnešných technických prostriedkov. Sto rokov nikto nevedel ako tú kopulu dokončiť, nikto Brunelleschimu neveril, keď prišiel, že vie ako na to a on to dal. 

To sú vaše vzory? 

Áno, to sú tí ľudia s päťkilovým srdcom, idú za ideou, ktorej veria a dôverujú si, že sú schopní ju realizovať. I keď je to neľahké. 

Máte blízko k technológiám, ste ten typ, čo miluje všetky najnovšie hračičky a vychytávky?

Mal som ich rád, teraz už nie. Nemám rád nefunkčné ozdôbky. Fascinuje ma technika, ktorá dobre funguje, nie akákoľvek. Možno z toho pramení moja vášeň k cyklistike, lebo tam presne cítite, ako sa sila vašich nôh premení do dopredného pohybu. Na zlom bicykli sa všetko stráca, je to plytvanie energiou na nešťastné pneumatiky alebo zlý rám, nepremieňa sa to na rýchlosť. Som nadšený, keď sadnem na niečo, alebo držím niečo, čo je perfektne postavené. Keď som prvýkrát držal iPhone, bolo to niečo, čo som vždy chcel, fungovalo to presne, ako som chcel, pritom toho nebolo mnoho a ani to nebolo nič nového, veď smartfóny boli aj predtým. Ibaže nefungovali. 

Dlho ste cestovali medzi Martinom a Bratislavou. Až pred dvoma rokmi ste sa s rodinou presťahovali do hlavného mesta. Prečo ste váhali? 

Vo svete private equity nikdy neviete, čo bude zajtra, je to nesmierne adrenalínový biznis. Opakovane leziete na Mount Everest a viete, že ak to robíte už po niekoľkýkrát, je veľká pravdepodobnosť, že sa vám šmykne noha a raz z tej skaly spadnete. Ale musím povedať, že teraz máme veľmi dobrého akcionára, Mid Europa Partners, s ktorým sme si sadli, nastalo pokojnejšie obdobie, nevyzerá to tak, že ma pošlú každú chvíľu naspäť do Martina, tak som to prehodnotil a stali sme sa Bratislavčanmi.

Takže vám nemám klásť otázku, kde vidíte firmu o päť či viac rokov? 

Tá neistota a adrenalínový biznis, to sa týkalo len mojej osoby. Keď som začal budovať firmu, chcel som ju postaviť tak, aby fungovala aj bezo mňa. Firma je tímová práca, každý má svoje miesto a svoje kompetencie. Keď celý deň nemám ani jeden telefonát, ani jeden mail, viem, že všetko funguje, ako má. Keď sa začnú množiť, viem, že je zle. Alebo keď dostanem príliš veľkú podpisovú knihu, tak sa pýtam, prečo to všetko musím podpisovať ja a nie niekto iný. Niežeby som bol lenivý, ale ľudia by mali mať svoje kompetencie. Verím, že firma je stabilná a bude tu o päť aj desať rokov. Vidím ju ako precízneho poskytovateľa rutinného testovania, ale aj inovatívneho lídra v špecializovaných oblastiach, ako sú genetika, patológia, molekulárna biológia.

So smartfónmi prišla móda medicínskych aplikácií. Videla som už kit na domáce vyšetrenie slín, krvi, sekrétov, ľudia si môžu sami diagnostikovať chrípku aj testosterón v laboratórnej kvalite. Nebojíte sa, že vám zoberú biznis? 

Problém týchto vecí je spoľahlivosť a druhá vec je, nakoľko si vie pacient poradiť s výsledkom, ktorý z toho dostane. My neprodukujeme len čísla, ale ich aj komentujeme a dávame im medicínsku validáciu. Nestačí len tá technická, aby stroj spoľahlivo nameral, čo má namerať. Naša pridaná hodnota je interpretácia výsledkov. 

Takže si nemyslíte, že technologický vývoj smeruje k domácej diagnostike?

To nie je technologický vývoj, skôr trend, že človek o sebe zhŕňa čo najviac informácií. Váha, ktorá cez wifi pošle do mobilu kopu informácií alebo tlakomer, z ktorého môžete svoje údaje v peknej tabuľke ukázať lekárovi a on povie waw! Ľudia chcú byť informovaní a chcú sa aktívne starať o svoj zdravotný stav. My s týmto trendom rátame a chceme im vychádzať v ústrety, posielať im, čo sme im v laboratóriách namerali. Nie dať ľuďom do ruky technickú hračičku, ale poskytnúť im služby, aby bez dlhého čakania boli schopní absolvovať testovanie v čase, keď to potrebujú. To vidím, že je otázka dvoch – troch rokov.

Keď sa vám podarí dodržať svoj termín a o štvrtej vypadnúť z práce, čomu sa ešte okrem rodiny venujete? 

Mám veľmi rád moderné umenie, najmä slovenské, to, čo vzniklo po roku 2000. Snažím sa o ňom dozvedieť čo najviac, baví ma stretávať sa s ľuďmi, ktorí ho tvoria, to je zmena oproti práci. 

Prečo práve toto obdobie a nie povedzme impresionizmus?

Lebo s Van Goghom sa už nemôžem osobne stretnúť a porozprávať, poznať jeho osobný príbeh a prečo namaľoval to, čo namaľoval. Navyše, tam už je všetko sadnuté, jasné, kto je kto, kto bol naozaj líder generácie. Ale najnovšie umenie je ešte taký kvas, máme tri vysoké umelecké školy, je zaujímavé hľadať toho, kto má budúcnosť. Robiť umenie je rehoľa, často žijú z ruky do úst, nie každý to vydrží a nezuteká k reklame. Tak im snáď aj trochu pomáham, keď sa o ich prácu nielen zaujímam, ale ju aj zbieram.

Ako ste sa k tomu dostali?

Pred asi šiestimi rokmi som bol pozvaný na aukciu. Bola tam veľmi šikovná kurátorka Ivana Moncoľová, extrémne nadaný človek, ukázala mi to z iného pohľadu. Draplo ma to, keď som zistil, koľko šikovných ľudí sa v tom pohybuje. Vedia sprostredkovať a interpretovať umenie, a to je radosť! 

Ľudia chcú byť informovaní a chcú sa aktívne starať o svoj zdravotný stav. My s týmto trendom rátame a chceme im vychádzať v ústrety.

Chodíte na aukcie?

Chodím, ale aukcie sú až sekundárnym trhom. Najprv by malo byť dielo niekde vystavené. Radšej podporujem galérie. Práca dobrého galeristu dokáže vyprodukovať dobrého umelca. Musí ho podporovať, aj v zlých chvíľach, dotlačiť ho, aby dielo dokončil a vystavoval, vyniesť dielo von. Galeristi sú kľúčoví. Ale len vtedy, ak im neuchádza koncovka a nestane sa, že aj idete kúpiť obraz, ale nedá sa, nevedia vám vystaviť faktúru, doručiť ho. Mnohí galeristi by o sebe asi chceli počuť, aké majú perfektné oko, ako vedia vybrať z tisícoch umelcov toho pravého, ale dôležitejšia je celková profesionalita, na ktorú som zvyknutý z biznisu. 

Čo vás vie poriadne nahnevať?

Nie som cholerik, skôr niektoré veci dusím v sebe. Naštvať ma vie nepracovitosť a malý zmysel pre detail. V detailoch sa skrýva Boh. My Slovania radi plánujeme veľké veci, rýchly výsledok, len to nedoťahujeme do detailov. Ja už viem, naučil som sa, že dobré veci vznikajú dlho, riešia sa po milimetroch a ak je na konci dňa výsledok, som nadšený. 

Ing. Peter Lednický (1970) 

Pochádza z Bojníc. Vyštudoval chemické inžinierstvo na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave. Už počas štúdia vytvoril pre Slovnaft informačný systém na optimalizáciu vozového parku. Po skončení školy v roku 1998 začal pracovať vo Pharmswisse, kde vzniklo aj prvé laboratórium v Ružomberku, z ktorého postupne vyrástla spoločnosť Alpha medical. Celý jeho profesný život je s touto firmou tesne prepojený. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave. 

Vraj ste v poslednej dobe schudli. Držali ste nejakú diétu?

Moja mama tvrdí, že chudnem, keď sa mi darí. Takže ďakujem za otázku. (Smiech.) Ťažko môžem od firmy očakávať, že bude produktívna, samé šľachy a svaly, a sám na druhej strane žiť falstafovským bonvivánskym spôsobom. Nedržím diétu, len sa viac pohybujem. To nie sú žiadne komplikované mechanizmy, musím viac vydať než prijať. Na motivačnom CD-čku o chudnutí od Mira Veselého je veta, že nič sa nedá spraviť rýchlo, ani schudnúť. Tá veta mi paradoxne utkvela v pamäti. Platí to pri veľmi veľa veciach. 

Takže predsa len už viete, čo by mohol byť váš epitaf! 

(Smiech.) 

Ďakujem za rozhovor. 

Foto: Boris Németh


Ludwig XVIII – kráľ bicyklov

Peter Lednický má rád technologické riešenia, ktoré dobre fungujú. To platí aj v súvislosti s cyklistikou – jeho vášňou sú technicky prepracované bicykle, na ktorých sa pri jazde zbytočne nestráca energia. Jeho obľúbeným kúskom je Ludwig XVIII, štýlový mestský bicykel z dielne Schindelhauer. Výnimočný je nielen svojím dizajnom, ale najmä unikátnym remeňovým pohonom, ktorý je tichý, kompletne bezúdržbový a výborne funguje vo všetkých podmienkach. Nemecká firma Schindelhauer Bikes je dvojnásobným držiteľom jednej z najprestížnejších svetových cien za dizajn Red Dot Award vrátane najvyššieho ocenenia Best of the Best.

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 04/2014

Endokrinológia

Prinášame vám piate číslo časopisu inVitro venované endokrinológii. Naši autori sa v odborných článkoch venovali témam ako ako nádory v endokrinológii, endokrinné srdce, diferenciálna diagnostika…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora