STRACH MA CHCE STÁLE ZVIESŤ

Article image

Študovala naraz dva odbory, flautu aj herectvo, od rána do večera v jednom kolotoči. Zrazu prišla strašná diagnóza, rakovina lymfatických uzlín, a trištvrte roka žila v zajatí strachu. Prežila to a odvtedy sa snaží pomáhať a odovzdávať nádej cez svoje umelecké projekty. Jazzová hudobníčka a divadelníčka Sisa Michalidesová.

Chcela si byť od malička skladateľka a herečka?

Vyrastala som v umeleckej rodine, mama s otcom založili divadlo Úsmev, ktoré teraz pokračuje, už treťou generáciou. Každý deň som bola v divadle, to bol môj život. Otec hral na klavír, mama robila organ, sestra klavír a flautu. Hrala som na klavír od piatich rokov. Pamätám si, ako som sa v záhrade vyšplhala na strechu nedokončeného záchoda a pre celú dedinu hrala ľudovky na píšťalke. Babky kopali a počúvali ma. A keď som nehrala, tak sa sťažovali.

Nikdy si s hudbou nechcela seknúť? Ani v puberte?

Vedela som, že hudba je to pravé, čo chcem, a že v nej mám pokračovať. Nemôžem sa jej zriecť. Len klasiku som po troch rokoch na konzervatóriu nechala, chcela som sa venovať improvizácii a jazzu.

Ako si sa dostala k jazzu?

Otec ma zobral na kurz k Jiřímu Stivínovi. Otváral v Čechách tvorivú dielňu v starom mlyne, boli tam aj výtvarníci, tanečníci, hudobníci... Jiří Stivín bol môj idol. Doma sme si púšťali jeho hudbu a počúvali, ako improvizuje. Pýtal sa ma: Na co hraješ? Chcela som zamachrovať a povedala: Na flútnu. (smiech) Pri ňom som prišla na to, aká hudba ma najviac priťahuje. Na konzervatóriu ma učil Matúš Jakabčic, neskôr som sa dostala k Andrejovi Šebanovi.

Študovala si dva odbory naraz, hudbu aj herectvo, mala si rozbehnutú kariéru a zrazu si ochorela. Čo sa vlastne stalo?

V piatom ročníku na konzervatóriu som začala kašľať. Veľmi dlho, dva mesiace. Ani lieky mi nepomohli. Išla som na röntgen a už z tej snímky bolo aj mne – amatérovi jasné, že to nie je v poriadku. Poslali ma na ďalší röntgen a skončila som na onkológii. Stále som neverila diagnóze, ale musela som ju prijať a začať sa liečiť.

Zážitok je ísť do vody, keď prší, alebo je zlé počasie. Tým, že som sa prekonala, akoby som získavala odvahu. Pomáha mi to žiť.

A čo presne si mala?

Rakovinu lymfatických uzlín. Mala som okolo srdca veľký nádor. Tlačil na srdcovú cievu. Ešte dva týždne a zadusila by som sa. Začala som sa liečiť na detskej onkológii. Za trištvrte roka som mala päť chemoterapií a ožarovaní. Po každej chemoterapii som išla domov. Po prvej sa mi však zrútil organizmus a musela som sa vrátiť späť do nemocnice, lebo som nemala leukocyty. Stratila som imunitu. Ale medzitým som bola za mojím kamarátom Sivým holubom, o ktorom je moja kniha aj album. Je to psychotronik. Poznám ho od detstva a pomohol aj mojej mame.

Psychotronik ti liečil rakovinu?

Bol to prvý človek, ktorý mi povedal, čo mi presne je. Oveľa skôr, ako stanovili diagnózu lekári. Ale tiež mi povedal, že on to nevie vyliečiť. Pomáhal mi meditovať, zastaviť sa v živote, uvedomiť si, prečo sa to a to deje, a začať vnímať svoje telo. Liečil ma energiami, poradil mi makrobiotiku, chodili sme spolu po lese, chytali stromy, lístie. Začala som viac cítiť silu prírody. Poradil mi prečítať si knihu Cesta bíleho oblaku od Osha. To bola moja biblia a v tom čase mi veľmi pomohla.

Podstúpila si aj nejaké operácie?

Nemohli ma operovať, lebo nádor bol veľký a neohraničený. Chemoterapia nádor zmenší, až zoschne. Zo začiatku má veľkosť slivky, neskôr ho telo vstrebe. Už po prvej chemoterapii sa zmenšil. Bol to môj darček k osemnástim narodeninám.

Po chemoterapii ťa ožarovali. Aké to bolo?

Ožaroval ma bývalý basgitarista. Nosil mi celú hŕbu platní. Ležala som pod röntgenom a vždy, neviem prečo, mi v hlave prebehol celý môj život. Od mojej choroby si uvedomujem prítomnosť smrti. Je tu. S nami. Raz hrá na trúbku a inokedy je ticho.

Máš z nej strach?

Myslím, že so smrťou nie som stále vyrovnaná. Tento pocit vnášam do hudby a tvorby. Vždy bojujem o život. Niekedy ma premkne strach, čo bude ďalej, riešim veci, ktoré by som nemala riešiť. Treba žiť v prítomnosti. Aj v knihe Sisa a Sivý holub mám postavu Strachu, čo ma chce stále zviesť.

V nemocnici si vždy uvedomím, že život je o niečom inom. Je dobre tam ísť na vyčistenie hlavy. Pri deťoch a ich rodičoch v nemocničnom prostredí existuje iba láska. Nič iné nefunguje.

Ako ti napadlo napísať o tom všetkom knihu?

Mala som pocit, že keď som toto všetko prežila, mám poslanie. Pomôcť deťom aj dospelým, nielen chorým, aj zdravým. Kniha Sisa a Sivý holub je rozprávka pre dospelých, realita sa mieša s fikciou. Je v nej Smrť, Ticho a veľa postáv z môjho života, ktoré som si len inak pomenovala. Napríklad Klaun je Ivan Romančík, môj pedagóg herectva, ktorý chodil za mnou na onkológiu. Zápisky som si písala už v čase, keď som ešte nevedela, či prežijem. Knihu som potom písala, ako keby mi ju niekto diktoval. Predtým som to nikdy nezažila.

Na trištvrte roka sa ti úplne zastavil život. Čo sa dialo potom?

Najviac som sa bála, že sa choroba vráti. Začali sa mi vynárať všetky spomienky. Zistila som, že v nemocnici bolo veľa detí, ktoré zomreli, ale rodičia mi to vtedy tajili. Mali dôvod. Vtedy som to ani ja nechcela vedieť. Napísala som kamarátke, ako sa má, a jej mama mi odpísala, že Lucia tu už nie je. Tvrdé veci. Človek si päť minút myslí, že zomrie, a päť minút sa teší, že žije. Stále som to mala v hlave. Musela som sa naučiť meditovať, aby som sa zbavila myšlienky „zostanem, či odídem“. Všetko som dala do hudby. Z toho obdobia je veľa v albume Sisa a Sivý holub, ktorý nahrali virtuózi ako Mikuláš Škuta a Boris Lenko.

A môžeš tú hudbu teraz ešte počúvať? Nevravíš si, je to za mnou a nechcem s tým už nič mať?

Áno, môžem ju počúvať. Dokonca chodím na onkológiu za mojou bývalou doktorkou, sme kamarátky. Niekedy tam idem zahrať na píšťalke, niekedy sprevádzam maminých žiakov, čo tam chodia zahrať divadielko. To je veľmi dobrá vec, lebo človek sa po čase znovu začne ponáhľať. No v nemocnici si vždy uvedomím, že život je o niečom inom. Je dobre tam ísť na vyčistenie hlavy. Pri deťoch a ich rodičoch v nemocničnom prostredí existuje iba láska. Nič iné nefunguje.

A fakt pomáha chorým deťom vaše hranie?

Všetko pomáha. Deti sa tešia, keď sa s nimi porozprávame, hráme im divadielko, spievame. Ale napriek tomu, moja predstava nemocnice by bola úplne iná. Predstavujem si to celé v umeleckom svete, diali by sa tam koncerty, divadlá, deti by boli v jaskyniach, ležali by v teplej vode a mali by pocit, že sú niekde v rozprávke. V nemocnici sú len v tichu, a vtedy človek bojuje len sám so sebou.

Akú máš životosprávu teraz?

Raz za rok chodím na kontroly. Dlho som išla v makrobiotike, žiadne mäso a biela múka, makrobioticky pripravené jedlo mi aj lepšie chutí. Snažím sa zdravšie jesť, aj keď sladkosť je moja slabosť.

Športuješ?

Chodím každý deň plávať, moje telo to potrebuje. V zime na plaváreň, v lete v jazerách. Voda je sloboda! V apríli začínam a vydržím až do októbra. Teraz som si kúpila neoprén, dám plutvy, okuliare a idem. Potom si ho hodinu dávam dole. Zážitok je ísť do vody, keď prší, alebo je zlé počasie. Tým, že som sa prekonala, akoby som získavala odvahu. Pomáha mi to žiť.

Máš doma nejaké zvery?

Zajace! Tri. Sú naši miláčikovia ako psy. Vyhovujú mi svojou nežnosťou. Občas pozerajú do blba. Aj ja to tak niekedy mám, zaseknem sa. Potrebujem reset.

Chcela by si na sebe niečo zmeniť?

Chcela by som byť trošku menej citlivá, ale na to je dobrá práve meditácia. Len ju nerobím každý deň ako kedysi, keď som bola chorá.

V čom sa v tebe ľudia mýlia?

Občas mi niekto povie, že som arogantná. Možno tak pôsobím, že som sebavedomá, ale to je len maska. Na Slovensku sa sebavedomie nenosí, nevieme sami seba pochváliť, povedať, v čom sme dobrí, čo sme urobili dobre. A aj keď si to myslíme, tak to nesmieme povedať, snažíme sa tváriť skromne, ale to nie je úprimné.

Ani navzájom nie sme zvyknutí sa chváliť.

Áno. Pritom je krásne pochváliť iného za prácu, aj keď to nie je špičkové, ale snažil sa do toho niečo dať, vynaložil energiu. Pochvala poteší každého a radosť sa vráti späť aj tomu, kto chválil.

Na Vianoce vyšiel tvoj najnovší album Colours of Solitude (Farby samoty). Nahrala si ho v New Yorku. Prečo až tam?

Na predošlom albume Chloe hrali naši európski hudobníci. Na novom hrajú newyorskí. Sú iní. Divokí. Plní energie. Zohnala som ich cez venezuelského klaviristu Benita Gonzaleza, ktorý mi v roku 2015 nahral album Dream Rhapsody.

Prečo robíš vždy iné albumy?

Lebo vždy prežívam niečo iné. Je v nich to, čím sa práve zaoberám. Pri predošlej Chloe to bol Castaneda. Píše o indiánoch, o šamanoch, takže ma doviedol presne do svetov, o ktorých mi potom neskôr rozprával môj mexický synovec Viktor. Album je inšpirovaný mexickými legendami o čarodejniciach, ježibabách a chupacabras. Keď som po jeho dokončení bola konečne v Mexiku, večer pri mori, svietil mesiac, lietali vtáky, vypočula som si ho. Teda tam, odkiaľ ku mne prišla inšpirácia. Mala som pocit, ako keby som ho doniesla domov.

Prečo sa volá Chloe?

Chloe je názov divadelnej postavy v hre Silent Rhapsody, ktorá vznikla na motívy mojej knihy Sisa a Sivý holub. Rozpráva o období, keď som bola chorá a je o sile žiť. Postava Chloe som vlastne ja, len sme ju nechceli nazvať Sisa. Pritom to meno vlastne nikto nevie, pretože v predstavení sú masky a nerozpráva sa. (smiech) V hre je skladba, ktorú som dala aj na album a je z neho tá najsilnešia. Nahrali ju úžasní muzikanti rovno na javisku, kde vznikalo predstavenie. Od začiatku do konca je presiaknuté tou atmosférou. Prišlo mi to prirodzené, akoby Chloe bola moje druhé ja.

Na Slovensku sa sebavedomie nenosí, nevieme sami seba pochváliť, povedať, v čom sme dobrí, čo sme urobili dobre. A aj keď si to myslíme, tak to nesmieme povedať, snažíme sa tváriť skromne, ale to nie je úprimné.

Prečo si sa pred desiatimi rokmi rozhodla robiť hudbu pre projekt knižiek s CD-čkami, v ktorom najznámejší slovenskí herci spievajú deťom?

Chcela som pomôcť detskej onkológii, kde som strávila trištvrte roka života. V detstve ma vždy tešilo, keď som počúvala platne s našimi hercami, tak prečo by som ich pre deti nezvečnila? Možno tu už dlho nebudú. A veru, niektorí z nich, Marián Labuda, Stano Dančiak, Marián Geišberg už nie sú medzi nami. Hudobne sa projekt vyvíja od jazzu až po rap. Nekašlala som sa s tým. Bola to zábava, Robo Roth mi vyčítal, prečo som ho pozvala až na druhý album, Maťo Huba sa tak bál, že sa mi vyhýbal dva mesiace. Ale keď prišiel do štúdia, tak sa tešil. Naspieval škriekajúceho papagája. Hráš divadlo, skladáš hudbu k filmu, do divadla, vlastné albumy. Dosť veľa robíš! Ako kedy. Niekedy je ticho a ja sa snažím čerpať inšpiráciu na ďalšie vzrušujúce cesty.

Na voľnej nohe si celý život?

Áno. Len jeden rok som učila dramatickú výchovu v ZUŠ-ke.

Prečo si prestala?

Bralo mi to veľa energie. Deti boli zlaté, super. Tvorili sme spolu scenáre, všeličo som si s nimi dovolila zahrať, ale bola som veľmi unavená a ohučaná. Pochopila som, prečo si niektorí učitelia musia každý večer lupnúť pohárik.

Momentálne robíš divadlo s maskami s talianskym režisérom Matteom Destrom. Ako si sa dostala k maskám?

Keď sme robili s Patrikom Lančaričom hru Peťa Pavlaca Klauni v pekle, mali sme v nej jeden výstup s maskami. Patrik mi povedal, že mám ísť touto cestou. Tak som si našla kurz, najprv v Benátkach, potom v Padove, kde som našla Mattea. Otvoril kufor, ukázal masky, ktoré vyrába. Zaujal ma. Stále ide dopredu, tvorí, učí, režíruje. Chcela som, aby prišiel urobiť divadlo s maskami aj k nám. Drzo som sa ho spýtala: Koľko stojíš? Keď som zohnala peniaze, plakala som. Splnil sa mi sen.

Plakala si, že máš peniaze?

Mala som pocit, že som na rozhraní a musím ísť tým smerom. Niekedy iná možnosť nie je. Človek nemôže inak, len ísť, nemôže stagnovať, ani sa vrátiť späť. Keď sa vráti, zomrie. Tak som našla Mattea. Teraz pre nás spravil už tretiu hru, Magický dom madam Dragany.

Bola si na kurze u Stivína, v Taliansku u Mattea, teraz už na žiadne kurzy nechodíš?

Robím si online trojmesačné kurzy orchestrácie v Berklee College of Music. Teraz idem robiť komponovanie filmovej hudby. Prvý kurz bol najťažší, lebo som riešila iný typ angličtiny, ktorý som dovtedy nepoužívala. Celý deň som presedela za počítačom. Ešte sa učím taliansky, ale už nie online, lebo to som si mohla všelijako presúvať hodiny. Keď musím ísť na kurz do školy, mám daný termín a stretnem aj nových ľudí. Život sa mi vráti do hlavy. Lebo často bývam zavretá len s mojou hudbou. V divadle zase len s tou istou skupinou ľudí. Matteo robí každé leto v Bratislave kurzy, ktoré tiež organizujem. Je to môj najväčší učiteľ divadla.

Stáva sa ti, že ťa nikto nechápe a ty ideš proti všetkým?

Áno, pri maskách. Ľudia sa ich boja, myslia si, že divadlo s maskami nie je vhodné pre deti. Keď som prišla prvý raz z kurzu a stretla riaditeľa Astorky Vlada Černého, nadšene som mu o maskách rozprávala. Zarazil ma, že to je len promenádna vec, tri minúty a nič iné sa s nimi nedá hrať. Vlastne ma to podráždilo. Na just som v tom pokračovala. O dva roky, keď sme urobili s Matteom druhú hru Silent Rhapsody, Vlado plakal, aké to bolo krásne. Tak som mu pripomenula, čo mi povedal pred dvoma rokmi. A že mu za to ďakujem. O divadle s maskami sa nedá rozprávať. Treba ho vidieť. Zažiť naživo.

Čo by si poradila začiatočníkovi v tvojej brandži?

Aby mal stále chtíč v očiach, vášeň, stále hľadal zaujímavých ľudí, od nich čerpal, chodil na kurzy, vydal sa do sveta.

A tvoja rada lekárom?

Mala som pred dvoma rokmi boreliózu a jeden lekár mi najprv povedal niečo iné, hrozné. Na týždeň sa mi zrútil svet. Keďže má človek google, hneď si vyhľadá informácie o chorobe a ide zomrieť. Dokonca sa mi niečo podobné stalo na onkológii, na konci liečby. Prišla nová doktorka a povedala mi, že nádor stále mám. On naozaj ostáva, ale už zoschnutý. To mi však nepovedala a ja som sa úplne zrútila. Mama potom išla za mojou predošlou lekárkou, ktorá všetko uviedla na pravú mieru. Doktori niekedy povedia vec, ktorú by nemali. Najlepšie je, keď nehovoria nič, pokiaľ si nie sú istí. Lebo pacient v nesprávnej informácii žije týždeň-dva a myslí si, že zomiera.

Googliš si diagnózy často?

Včera napríklad, ale rýchlo som ho zavrela. Google je nebezpečný.

Hovorila si, že s talianskym režisérom Matteom Destrom sa ti splnil sen. Často sa ti plnia sny?

Keď som bola chorá, napísala som si asi 20 prianí a myslím si, že všetky sa mi splnili. Dokonca aj let balónom!

Čo robíš, keď sa ti splní sen?

Prajem si ďalší.

Už ho máš?

Mám, ale neviem, či ho mám prezrádzať, potom sa nesplní.

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2019

Lymfatické uzliny

Jarné vydanie časopisu inVitro prináša aktuálne informácie o lymfatickom systéme. Okrem odborných textov zaoberajúcich sa jeho ochoreniami a ich liečbou v ňom už tradične nájdete…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora